V práci som niekoľko rokov dennodenne dlhé hodiny vysedávala za počítačom a to si začalo vyberať svoju da Lekárka mi povedala, že som prišla v hodine dvanástej a vraj to má byť zdvihnutý varovný prst nad mojím zdravotným stavom. Týždeň som chodila na rehabilitácie a potom som mala s cvičením pokračovať doma. Ale po práci to bolo to posledné, čo sa mi chcelo. Vedela som, že musím vymyslieť niečo iné.

Nakoniec som sa rozhodla, že budem chodiť na prechádzky k neďalekému jazeru. Hneď v prvý júlový pondelok po práci som sa k nemu vybrala. Keď som prišla na lesnú cestičku, ktorá k nemu viedla, do nosa mi udrela silná vôňa. Najskôr som nevedela identifikovať, čo to je, ale potom som si uvedomila, že je to len vôňa letného lesa. Až vtedy som vypustila z hlavy prácu a poobzerala sa vôkol seba. V lese bolo o niečo chladnejšie, ale keďže bolo vonku okolo tridsať stupňov Celzia, bolo to príjemné. Slniečko sa prebíjalo cez husté koruny stromov a sem-tam ma pošteklilo na tvári. Všade čvirikali vtáčiky a v spomienkach som sa na chvíľu vrátila do svojho detstva, ktoré som trávila na dedine. Onedlho som sa ocitla pri prekrásnom jazere, ktoré obkolesoval les. Bolo to ako v rozprávke. Ako to, že som tu ešte nikdy nebola?

Cítila som sa tam skvele, a tak som sa rozhodla pre ľahký beh. Dala som si slúchadlá do uší, pustila obľúbenú pesničku a rozbehla sa. Zrazu mi do cesty vbehla postava muža a ja som sa vyľakala, potkla sa a stratila rovnováhu. Muž v sekunde vyskočil strhol ma nabok a spadli sme spoločne do jazera. Neviem, či som sa viac zľakla jeho rúk na mojom drieku alebo chladnej vody. Bola som celá mokrá a vystrašená. Pomohol mi vstať a keď som mu pozrela do tváre, kolená sa mi podlomili opäť. Pritiahol si ma k sebe, cítila som hrejivé teplo sálajúce z jeho tela. Celá som sa triasla, pretože ma chladilo mokré oblečenie i tenisky. Okamžite pribehol k svojmu ruksaku a vybral odtiaľ kockovanú košeľu. „Daj si dole to mokré tielko a šortky,“ povedal. „Prosím?!“ zhrozila som sa. „Neostávaj v tom mokrom, prechladneš,“ povedal podávajúc mi košeľu. Zašla som teda do vysokej trávy a vyzliekla si mokré veci a obliekla sa. Okamžite som zacítila zaujímavú pánsku vôňu. Jeho vôňu. Poďakovala som mu a on mi podal ešte svoje rybárske gumáky, ktoré mi boli tak o päť čísel väčšie. „Som Karolína,“ dostala som zo seba. „Marcel. Zaveziem ťa domov. Kde bývaš?“ spýtal sa. Najskôr som mu chcela oponovať, no v tom, čo som mala na sebe, som bola rada, že nemusím ísť pešo, pretože za lesnou cestičkou to bol ešte hodný kus cez mesto. obalil, posadil ma na svoj skúter, dal mi prilbu a išli sme. Pred vchodom panelového domu ma vysadil, rozlúčil sa a odfrčal.

<strong>Počuli ste už náš podcast?</strong>

Neviem prečo, ale nevedela som ho pustiť z hlavy. Bol vysoký, mal široké ramená, hrejivú náruč a tmavé oči. Na druhý deň som s radosťou vykročila už po známej lesnej cestičke k jazeru. Bola som už takmer na konci prechádzky okolo tejto očarujúcej vody, keď som ho opäť zbadala. Bol na inom mieste ako včera, ale bol to on, Marcel. Zastavila som sa pri ňom a spýtala sa, či si môžem na chvíľku prisadnúť. Iba prikývol. Posadila som sa k nemu na zem a sledovala hladinu. Marcel pôsobil veľmi pokojným dojmom a oči mal len pre svoje udice. Asi po polhodinke mlčania som mu poďakovala za oblečenie a nabrala som odvahu spýtať sa ho, či bude pri jazere aj zajtra, že mu ho donesiem. Povedal, že sem bude chodiť každý deň. Niečo v mojom vnútri zaplesalo. Doma som sa pýtala samej seba, či som normálna, že sa mi páči tento čudný chlap. Videla som ho dvakrát v živote, ale niečo ma k nemu zvláštne priťahovalo ako neviditeľný magnet. Zároveň bol dosť zvláštny. Pri ňom naozaj platilo to, čo mi kedysi povedal strýko počas prázdnin uňho na vidieku, že rybári sú tichí blázni. Ďalší deň som ho našla opäť na inom mieste. Sedel pri jazere a chytal ryby. Pozdravili sme sa a ja som mu vrátila košeľu a gumáky. „Môžem? Ukázala som na voľnú stoličku vedľa tej jeho. Tá tu včera ani predvčerom nebola. „Aby si nemusela sedieť na zemi,“ utrúsil, ale takmer sa na mňa ani nepozrel. Hľadel na udice – ako inak. Tú stoličku som brala ako znamenie a odvážila som sa nadviazať konverzáciu. „Si rybárom už dlho?“ bola moja prvá otázka. Porozprával mi, ako ho ryby učil chytať jeho dedko a otec, a že aj jeho dvaja bratia sú rybári. Odvtedy sme sa každý deň stretávali pri jazere a ja som sa v práci vždy nevedela dočkať, keď pôjdem domov a vymením kostým a lodičky za šortky a tenisky.

Ani neviem ako a leto sa prehuplo do svojej druhej polovice a ja som chodila za Marcelom každý pracovný deň už mesiac. Zasväcoval ma do tajov vyrábania montáží, prikrmovania rýb, vyberania háčika, ošetrovania rany chytenému kaprovi a vymýšľania stratégií dobrého rybolovu. Nikdy by som si nepomyslela, že ma to bude tak fascinovať. Alebo to bolo ním? Vyvárala som preňho a vypekala rôzne dobroty podľa toho, čo práve dozrelo v záhrade mojich rodičov, do ktorej som každý víkend chodila. Raz som doniesla malinovú bublaninu, čučoriedkový koláč, potom zasa vyprážanú cuketu alebo plnenú papriku. Často sme len tak mlčali, ale mne to vôbec neprekážalo, pretože v práci som neustále niečo riešila a „visela na telefóne“. A tam, pri jazere a s ním, som našla božský pokoj. Nielen navonok, ale aj svoj vnútorný. Bolo to dovtedy najkrajšie leto za posledné roky. Vnímala som vôňu lesa, žblnkanie vody v jazere, spev vtákov či letný vánok na pokožke. A Marcela. V jeden teplý piatkový večer ma nesmelo pozval na večeru. Kam? Ako inak, k jazeru. Keď som prišla, griloval ryby a zeleninu. Na zemi bola deka a fľaša šampanského. Bolo to veľmi romantické a my sme tam sedeli tak dlho, až na oblohe slnko vystriedal mesiac. Marcel sa mi otvoril ako nikdy, vraj keď ma v ten prvý deň, keď sme spolu skončili v jazere, uvidel mokrú a potom v jeho košeli, zamiloval sa do mňa. Hltala som každé jeho slovo. Bol nádherný spln, odrážal sa na hladine jazera a po tom, čo mi povedal, som nemohla byť šťastnejšia. „Bola si nádherná, nikdy som po žiadnej žene netúžil viac ako vtedy po tebe,“ vyznal sa a ja som ho pobozkala. Opätoval mi to a mne napadlo, aby sme si šli zaplávať. Neprotestoval. Vyzliekli sme sa a nahí vstúpili do jazera, pritiahol si ma k sebe a pobozkal tak ako ešte nikto. V tom jednom bozku boli všetky dovtedy nevypovedané slová. „Milujem ťa, Karolína!“ Viac mi nebolo treba. V tú noc sme sa milovali na deke pri jazere a odvtedy sa tento tichý blázon stal mojou životnou láskou. Po jeho boku som našla všetko, čo mi v živote chýbalo, oporu, zázemie a nekonečnú lásku. Hoci Marcel nie je výrečný typ, svoju lásku mi dokazuje dennodenne aj bez slov. Dotykmi, objatím a nekonečne vášnivými bozkami. Vraví, že som jeho životný úlovok. 

<p>„Pravá láska je stav,v ktorom človek cíti potrebu byťneustáles milovanoubytosťou.“</p>

Sú tichí blázni? Karolína sa zahľadela do RYBÁRA! To čo nasledovala, by ju nenapadlo ani vo sne

Výber pre vás

Sú tichí blázni? Karolína sa zahľadela do RYBÁRA! To čo nasledovala, by ju nenapadlo ani vo sne

Súvisiace články

Dráma v Chorvátsku: Českých TURISTOV na nafukovačkách odvial vietor na šíre MORE! Čo sa stalo?

Poznáte ochorenie skleróza multiplex? Túto ženu inšpirovala k vytvoreniu „nedokonalej“ hrdinky!

Pozrite na tie prekrásne KABELKY! Nora si strihy aj vzory vymýšľa úplne SAMA! WAU, TO je talent

Výber pre vás