Obeť šialenstva či ozaj posadnutá? Žiadny horor, 67-krát z nej vyháňali diabla až vyčerpaním...

V malebnom mestečku Klingenberg v Bavorsku žilo dievča, ktoré mohlo byť pre svoje okolie úplne obyčajné – ale Anneliese Michelová bola výnimočná. Bystrá, pokojná a láskavá, od detstva nasledovala náboženské tradície s oddanosťou, ktorú jej vštepila prísna katolícka rodina.

Keď mala Anneliese 16 rokov, prišla noc, ktorá všetko zmenila. Písal sa september 1968 a v prísne vedenom katolíckom dome Michelovcov vládol pokoj. Keď hodiny odbili polnoc, Anneliese sa náhle prebudila na hrozný tlak v žalúdku. Otvorila oči a všetko sa zdalo zrazu mrazivo cudzím. Srdce jej začalo divo biť a snažila sa posadiť, ale silný, neviditeľný tlak ju tlačil späť do matraca. Mala pocit, akoby sa pod ňou prepadávala samotná zem a nejaká neznáma sila ju nútila ostať nehybnou.

Panikárila, v hlave jej rezonovalo jediné slovo: pomoc. No keď sa pokúsila otvoriť ústa, zistila, že jej jazyk zamrzol. Bolo to, akoby niečo blokovalo každý jej pohyb a hlas. Paralýza, ktorá ju ovládala, bola čosi, čo nikdy predtým nezažila, a temný, zlovestný pocit ju prepadal čoraz viac. Bolo to, akoby prítomnosť niečoho strašného, neviditeľného a zlého plávala v tieni jej izby. A keď sa jej konečne podarilo pohnúť, vedela, že už nič nebude ako predtým.

Noci, ako táto, sa stali pravidelnou súčasťou jej života. Stále viac ju prenasledovali pocity, že nie je sama, že sa niečo nachádza v jej blízkosti – niečo, čo sa s ňou hrá ako mačka s myšou. Anneliese prepadala zúfalstvu. Hlasy a šepoty sa premenili na plnohodnotné vízie, strašidelné tváre, ktoré sa zjavovali v tmách, a ona začala cítiť, ako jej duša zápasí s niečím nadprirodzeným.

Rodičia sa rozhodli diagnostikovať ju, preto vyhľadali lekárov. Tí zistili, že trpí epilepsiu spánkového laloku, čo na chvíľu dodalo rodine pokoj. Ale Anneliese tvrdila, že to nie je len epilepsia. Každý ďalší záchvat ju viedol do hlbšej temnoty. Čoraz častejšie sa jej zdalo, že jej duše sa zmocňujú démoni. Hlasy, ktoré počula, ju ubezpečovali, že je prekliata a že jej nikdy nedovolia nájsť mier.

Anneliese dostala lieky a rodina dúfala, že to bude len krátky incident v jej živote. No časom sa ukázalo, že lieky nie sú riešením. Anneliese začala počuť hrôzostrašné hlasy, ktoré jej opakovali, že je zatratená, že jej duša patrí temným silám.

Anneliese začala byť presvedčená, že nie je chorá, ale posadnutá. Obrátila sa na viacerých kňazov s prosbou o pomoc. Verila, že exorcizmus je jedinou možnosťou, ako sa zbaviť démonov, ktorí ju prenasledovali. Ale cirkev bola opatrná. Kňazi sa držali zásad, ktoré hovorili, že exorcizmus môže byť povolený len vo výnimočných prípadoch. Takto začal nekonečný kolobeh žiadostí a odmietnutí, ktorý trval roky.

Medzitým si Anneliese už zúfala. Každodenné modlitby a spoveď jej nepomáhali a jej psychika sa zmenila na mučivý boj medzi svetlom a temnotou. Často upadala do stavov úplnej beznádeje, s pocitom, že Boh na ňu zabudol, a že už jej neostáva nič iné, len podvoliť sa démonickej sile.

Až v roku 1975, keď jej trápenie dosiahlo vrchol a zdalo sa, že už niet inej cesty, katolícka cirkev schválila exorcizmus pre Anneliese. Dva roky predtým sa na scéne objavil ešte kňaz Ernst Alt, ktorý po prvom stretnutí s Anneliese nadobudol hlboké presvedčenie, že jej utrpenie je výsledkom skutočného posadnutia. „Nemôže to byť iba duševná choroba,“ tvrdil Alt. Presvedčil biskupa Josepha Stangla, aby povolil exorcizmus podľa starého rímskeho rituálu, známeho ako „Ritus Romanum.“

Spolu s Ernstom Altom do domu Michelovcov začal pravidelne dochádzať aj kňaz Arnold Renz, skúsený exorcista s vážnou, no pokojnou povahou. Obaja boli odhodlaní oslobodiť mladé dievča od temných síl, ktoré ju podľa nich posadli. Anneliese sa podrobila rituálu so silnou vierou, že tento akt konečne zlomí jej utrpenie. Kľakla si pred oltár, z ktorého na ňu hľadelo niekoľko svätých obrazov a kríž, a začal sa prvý z mnohých exorcizmov.

Prvé rituály prebiehali v skromnej izbe, kde si Anneliese kľakla na kolená a kňazi začali svoje modlitby. Hneď pri prvých sedeniach vedeli, že to nebude ľahké.

Pri exorcizme nešlo len o pár modlitieb – obaja kňazi viedli dlhé a náročné sedenia, počas ktorých sa Anneliese zmietala v bolestiach, kričala a niekedy menila hlas. Tvrdila, že v nej prebývajú démoni – Lucifer, Judáš, Kain a ďalší, ktorí sa jej vysmievajú a odmietajú ju opustiť.

Anneliese sa počas sedení pravidelne zmietala v konvulziách (kŕčoch), jej hlboký hlas sa náhle zmenil na šepot, a potom na hrdelný rev, ktorý nikto nečakal. Každý exorcizmus bol ako boj, ktorý pohlcoval jej silu a odvádzal ju hlbšie do neznáma.

Ernst Alt a Arnold Renz uskutočnili celkom 67 exorcistických sedení, pričom každé trvalo niekoľko hodín. Tieto stretnutia sa odohrávali takmer každý týždeň počas celého roka. Anneliese čoraz častejšie upadala do stavov hlbokej vyčerpanosti a úplného bezvedomia, odvracajúc sa od jedla a vody, až sa jej stav zhoršil natoľko, že viac nevládala...

Stále však opakovala, aby neprestávali. Zúfalstvo a odhodlanie očistiť svoju dušu ju viedli k tomu, že odmietala akúkoľvek pomoc okrem exorcizmov. Práve na toto sa odvolávali rodičia aj kňazi na súde.

Anneliese sa čoraz častejšie snažila ublížiť si. Občas ju nachádzali s krvácajúcimi rukami alebo kolenami, pretože pri modlitbách tak dlho kľačala, že mala krvavé nohy. Neraz si búchala hlavu o podlahu alebo stenu a bolo zjavné, že sa nachádza v neustálom boji. Záznamy hovoria, že sa odťahovala od kríža alebo svätenej vody, ktoré jej spôsobovali silné bolesti a odpor.

Každé exorcistické sedenie obsahovalo dlhé modlitby a zaobchádzanie s posvätnými predmetmi, ako je kríž alebo svätená voda. Keď na ňu kňazi posvätnú vodu použili, Anneliese reagovala prudko a veľmi agresívne. Jej zmysly sa vyhrotili, a pri pohľade na posvätné symboly kričala a prosila, aby ju nechali na pokoji. Kňazi verili, že toto je dôkaz posadnutosti a pokračovali v sedeniach, aj keď ju to privádzalo k stavu úplného vyčerpania.

Aneliese začala dobrovoľne hladovať a odmietala akékoľvek jedlo. Verila, že takto očistí svoju dušu a zmierni svoje hriechy. V kombinácii s vyčerpávajúcimi sedení sa jej telo rýchlo zmenšovalo, až kým jej váha neklesla na približne 30 kilogramov.

Čím dlhšie to trvalo, tým menej verila, že sa oslobodí... Každý exorcizmus bol sprevádzaný prehlbujúcim sa pocitom beznádeje. Anneliese čoraz častejšie spomínala, že je zatratená a že už niet cesty späť. Jej myseľ sa stávala terčom paranoje a čoraz viac upadala do stavu, kedy už neverila, že sa zachráni.

1. júla 1977, po nekonečných mesiacoch exorcizmov, Anneliese zomrela vo veku 23 rokov. Jej telo bolo vyčerpané a podvyživené. Táto udalosť spustila vlnu šoku, rozruchu a nepochopenia. Smrť mladej ženy, ktorá verila, že je posadnutá, šokoval Nemecko a svet. Miestne úrady začali vyšetrovať okolnosti jej smrti a celý prípad sa dostal na súd.

Prípad Anneliese Michelovej sa čoskoro stal jedným z najdiskutovanejších právnych sporov v Nemecku. Na súde stáli rodičia Anneliese a kňazi Ernst Alt a Arnold Renz, obvinení zo zabitia z nedbanlivosti. Proces odhalil záznamy z exorcizmov, ktoré obsahovali znepokojivé výpovede. Vo svojej obhajobe rodičia aj kňazi tvrdili, že konali v najlepšom záujme Anneliese, ktorá bola pevne presvedčená o potrebe exorcizmu.

Po dlhých a napätých súdnych pojednávaniach boli všetci obvinení uznaní za vinných, no dostali mierne tresty. Tento rozsudok však rozdelil verejnosť – jedni verili, že kňazi a rodičia konali podľa svojho náboženského presvedčenia a nemali na výber, iní tvrdili, že Anneliese bola obeťou neliečenej psychickej choroby, ktorá by si vyžiadala odbornú lekársku starostlivosť.