Dovolenková LOVESTORY: Nočný SEN o veľkej láske sa hneď ráno ZMENIL na skutočnosť

Mala som tesne pred tridsiatkou a bola som už druhý rok sama. Nejaké známosti, samozrejme, boli, ale skončilo sa to maximálne pri treťom stretnutí. Skrátka, nepreskočila iskra. Moja sestra s manželom sa chystali na dovolenku. Už majú veľké deti a pre mňa sú akoby druhí rodičia, tak sme sa dohodli, že pôjdeme spolu do Chorvátska. Konkrétne do malej dedinky Drvenik. Už raz som tam bola, keď som mala asi 20 rokov – bola to moja úplne prvá dovolenka pri mori. Je tam príjemne, neveľký hluk, čisté more, dobré jedlo… Objednanie dovolenky a vybavenie všetkých formalít nechali na mňa. 

Na webovej stránke cestovnej kancelárie som si však všimla, že Drvenik je zrejme už obsadený. „Nevadí, tak vyber niečo iné. Nám to je jedno,“ povedala mi sestra. Tak som sa osobne vybrala do cestovnej kancelárie a vybrala som Tučepi. Keď mi pracovníčka kancelárie vytlačila zmluvy a ja som ich podpísala, ukladajúc ich do tašky som jej povedala, že sme vlastne chceli ísť do Drvenika, ale keďže majú plno, zmenili sme to. „Ale to nie je pravda. Drvenik je voľný. Ide tam ten istý autobus ako do Tučepi. To je nejaká chyba,“ prekvapene odvetila pani z cestovky. „Tak čo, urobíme nové zmluvy? Nie je to problém!“ dodala. Hneď som volala sestre a spýtala sa, že teda kam chceme ísť radšej. „Tak poďme do toho Drvenika,“ rozhodla. Takže pôvodné zmluvy sme roztrhali, vystavili nové a druhý augustový týždeň sme vycestovali…

Cestou som si čítala pokyny od cestovnej kancelárie. Okrem iného v nich bolo meno delegáta. Keď sme dorazili do cieľa, šofér autobusu nám tesne pred vystúpením oznámil, že nakoniec budeme mať iného delegáta, lebo ten pôvodný sa musel narýchlo vrátiť na Slovensko. Na moje prekvapenie nás čakal „taký mladý zajac“ – toto mi preblesklo hlavou, keď som uvidela jeho „zástupcu“. Vysoký, chudý, tmavovlasý mladý chalan, alebo skôr chlapec, ktorého narýchlo poslali z krásnej Makarskej riviéry do malej dedinky. Ten mal z toho nervy! (To mi priznal až dodatočne.) „Toto má byť akože náš delegát?“ zdvihla som obočie. Keď nám rozdeľoval izby, vyšlo to tak, že nás ubytoval ako posledných. A potom sa to začalo… Kľúče od dverí mojej izby nepasovali do zámku – musela som ísť za ním. V izbe nebolo povysávané – znovu som musela ísť za ním. Na večeri sa mojej sestre a jej mužovi zdalo, že dlho čakajú na jedlo, ktoré nedokladali dostatočne rýchlo. A koho opäť poslali spýtať sa delegáta, čo sa deje? Mňa! Bola som taká ich „hovorkyňa“.

Na druhý deň ráno zas na raňajkách chýbala káva. Opäť som sa išla spýtať, či vôbec bude… No a takýchto „sťažností“ bolo viac. Na ďalší deň ráno sme zas nevedeli nájsť malé lyžičky. Keď som znova šla za delegátom, že kde sú, nevrlo mi odpovedal, že mám jednoducho počkať. Všetko donesú! V tom momente mnou prešla zlosť: „Čo si to dovoľuje? Ako môže tak nepríjemne odpovedať?“ Fakt som sa správala slušne, milo, dokonca s úsmevom, aby som nepôsobila nepríjemne, ale jemu som skrátka začala liezť na nervy. A potom už aj on mne. Pri každom stretnutí som odvrátila pohľad, pretočila oči. Keď sme ho so sestrou večer stretli na promenáde, povedali sme si: „No, už ide mudrlant…“ Ale slovo mudrlant som iba teraz použila. Povedali sme škaredšie slovo. Dnes už viem, že to isté si pomyslel on o nás, keď sme sa náhodne stretli pri mori alebo počas prechádzky či v reštaurácii. Napätie medzi ním a nami sa dalo krájať. Nesadli sme mu ani on nám. Aj keď ja som naozaj nemala nič proti nemu, kým mi vtedy neodpovedal tak drzo a arogantne a neurobil zo mňa otravnú „kozu“. Stále som na ten moment myslela. Normálne vo mne kypela žlč pri pomyslení, ako si to mohol dovoliť! Vstávala a zaspávala som s predstavou, aký bol odporný! Tak často som na to myslela, až sa mi „votrel“ do sna. Ale ten sen bol krásny… Videla som nás, ako sa vášnivo objímame, bozkávame, ľúbime, držíme za ruky, túlime k sebe. Bolo to veľmi-veľmi živé. V sne sa mi zjavil aj môj nebohý otec, ktorý mi s úsmevom na tvári pokýval hlavou na znak spokojnosti, že „toto je ten pravý“. Bola som šťastná…

Keď som ráno otvorila oči, bola som priam zhrozená. „Ako sa mi mohlo s tým drzáňom snívať niečo takéto?“ Tú lásku, tie dotyky, tú nežnosť aj vášeň som však stále „na sebe“ cítila. Ale povedala som si, že to bol len sen, on ma predsa neznáša a ja jeho tiež a že rýchlo na to, čo sa mi snívalo, zabudnem. No keď som kráčala do jedálne, roztriasli sa mi kolená, rozbúšilo srdce a bála som sa stretnúť s jeho pohľadom. Lenže vyhnúť sa mu nedalo. Odrazu som ho videla inou optikou. „Aké má krásne zuby a úsmev,“ prebehlo mi mysľou. Pocit zaľúbenia nevyprchal. Ani na pláži, kde som ho stále hľadala očami. Nevedela som prestať myslieť na ten sen. Túžila som po tom, aby sa splnil. „Ale ako? Veď on si o mne myslí, že som krava!“ Prepáčte za výraz.

Tesne pred koncom dovolenky, po večeri, som sa vybrala so sestrou a s jej mužom už klasicky na promenádu. Lenže cestou ma zastavili naše spolucestujúce, ktoré si chceli urobiť na pamiatku fotky, a tak ma poprosili, aby som ich pofotila aj pri hoteli. Ako som pozerala do „hľadáčika“, odrazu sa vynoril delegát. Znovu sa mi rozbúšilo srdce ako zvon. „Pán delegát, poďte sa s nami odfotiť,“ požiadali ho veselé tetušky. A potom prizvali aj mňa. Keď sme sa dofotili, spoločne sme šli k moru. Lenže tetušky sa potom odpojili a zostali sme my dvaja. Tak veľmi som chcela, aby ma pozval na víno alebo len tak so mnou zostal. A odrazu mi položil otázku: „Ak nič nemáte, môžeme ísť spolu na víno?“ Okamžite som súhlasila. Potykali sme si a pustili sa do reči. Už si ani nepamätám, o čom sme sa rozprávali, ale prešli asi tri hodiny a my sme stále spolu sedeli pri víne. Potom ma pozval do baru na diskotéku a z diskotéky sme už šli ruka v ruke. Ach, aké to bolo krásne. Ako sen. Presne ako ten sen.

Ďalší deň som odchádzala domov, no on v Chorvátsku ešte zostal. Bola som v neistote, čo bude ďalej. Bola som do neho absolútne zaľúbená. On až tak emócie nedával najavo. O mesiac sa však vrátil na Slovensko, hneď šiel za mnou a odvtedy sme spolu. Už je to 12 rokov. Po piatich rokoch randenia sme sa vzali a máme spolu krásnu dcérku, ktorá bude od septembra prváčkou. Za ten čas sme si spolu všeličo preskákali – aj krízy boli, jasné! Ale nakoniec sa všetko vždy nejako utriaslo, porozprávali sme sa a uvedomili si, že sa aj tak stále ľúbime a chceme byť spolu.