Stalo sa to, keď som ešte žila v Holandsku. Raz som čítala inzerát v novinách, že v našom meste budú lekcie afrického tanca. A keďže veľmi rada tancujem, prihlásila som sa na tieto lekcie. Africký tanec vy­učoval učiteľ zo Senegalu. Po určitom čase nám oznámil, že lekcie budú pokračovať v Afrike v Senegale. Kto chce, môže sa prihlásiť. Okrem toho, že sa mi páčili ich tance, priťahovala ma ich kultúra a vždy som chcela navštíviť tento kontinent, tak som sa prihlásila. Bola som veľmi nadšená. Konečne pôjdem do Afriky!

Dohodli sme sa, že pár mesiacov pred odletom sa zídeme v učiteľovom dome a dohodneme sa na detailoch. Bolo nás spolu osem a každý bol z iného mesta. Dostala som zoznam vecí, ktoré bolo treba vykonať pred odletom do trópov. Zohnať impregnovanú sieť proti moskytom a očkovania proti tropickým chorobám ako malária a žltá zimnica. To všetko som absolvovala. Dohodli sme sa tiež, kto s kým bude letieť. Ja som mala letieť s priateľkou toho učiteľa. Deň sme uzavreli výborným africkým jedlom, ktoré sa dalo na veľký tanier. Ten sa postavil na obrus na zem. My sme sa posadili okolo neho, každému sa podala lyžička a spoločne sme jedli z jedného taniera. Malo to africké čaro. Tak som to vtedy videla a veľmi sa mi to páčilo.

V lete som išla domov na návštevu k rodičom na Slovensko. Môj otec bol v tom čase ťažko chorý a ležal na lôžku. Sadla som si vedľa postele a rozprávali sme sa. O živote aj o smrti a že sa hrozne bojí smrti, vlastne skôr toho umierania. Aby som ho rozveselila, hovorím mu, že v januári idem do Afriky na lekcie afrického tanca. „A čo keď ťa tam zabijú alebo zneužijú?“ „Neboj sa, nezabijú, prečo by mali?“ povedala som so smiechom, aby som ho presvedčila, že sa niet čoho báť. Moje nadšenie bolo také veľké, že som nevenovala pozornosť jeho obavám. Vrátila som sa do Holandska a ďalej sa tešila do Afriky.

Môj muž išiel pár dní pred tým, ako som mala letieť do Afriky, na Slovensko po môjho synovca. Boli dohodnutí, že počas mojej neprítomnosti bude synovec u nás v Holandsku. V čase, keď bol môj muž na Slovensku, volala priateľka toho afrického učiteľa, s ktorou som mala letieť, či by som jej na letisku nepomohla s jedným kufrom. Vraj bude mať priveľa kufrov. „A čo je v tom kufri?“ pýtam sa jej. „Darčeky pre deti v Afrike.“ V tom momente ma začalo moje nadšenie opúšťať, pretože mi napadlo, čo keď bude v tom kufri niečo iné? Veď som tých ľudí vôbec nepoznala. Aby som sa upokojila, povedala som si, že ak tam nemám ísť, tak sa niečo stane a nepôjdem tam.

Ráno. Deň pred odletom. Telefón. To volá určite môj muž a chce mi povedať, že sú už na ceste späť do Holandska. Ale táto správa bola oveľa vážnejšia. Môj otec zomrel a musela som cestovať na Slovensko na pohreb.

To znamená, že v ten deň, keď som mala letieť do Afriky, som cestovala na pohreb svojho otca.

 Prišlo mi to, akoby môj otec vyriešil moju situáciu. Strach o mňa bol silnejší ako jeho strach zo smrti. 

Danka

Čo my na to?

Hoci tento príbeh nenasvedčuje, že by sa malo stať niečo zlé, okrem prirodzeného strachu rodiča, predsa len opatrnosti nie je nikdy dosť. Poznáme veľa príbehov o zneužití človeka či už na prenos nelegálnych látok cez hranice, iného tovaru, alebo rovno obchod s ľuďmi. Preto si vždy treba overiť osobu, ktorá prichádza s ponukou, i ďalšie osoby, ktoré sú okolo, a k ničomu sa nezaväzovať.

Máte rovnako zaujímavý príbeh?

Aj vám sa prihodilo niečo, čo vás zaskočilo? Podeľte sa s nami o príbehy s nečakaným koncom na maile [email protected]
newsandmedia.sk Za uverejnený príspevok vám pošleme darček. Píšte na adresu, ktorú nájdete v tiráži a pripojte heslo: Nikdy by mi nenapadlo. Prosíme, zasielajte iba originálne príbehy, inak porušujete autorské práva a vystavujete sa finančnej pokute!