Môj najlepší kolega v práci bol šikovný, driečny mladý muž. Napriek tomu, že bol fešák, nevedel si nájsť vážnu známosť. Hocikedy prišiel šťastný, veselý, že našiel lásku svojho života, no vždy to trvalo maximálne mesiac. Rado už bolz toho nešťastný. Bola som jeho bútľavá vŕba. Vždy sme zašli na obed alebo aspoň na kávu a Rado sa mi zdôveril so všetkými problémami a situáciami, ktoré spôsobili rozchod. Snažila som sa usmerniť ho, pomôcť mu, bola som od neho staršia skoro o dvadsať rokov.

Vymysleli sme, že skúsi šťastie na zoznamke. Dostal veľa ponúk, ale hneď sa mu zapáčilo dievča v jeho veku. Krásna tvárička, modré oči a dlhé plavé vlasy. Rado jej hneď napísal. Monikine odpovede, vlastne celé četovanie bolo na úrovni, cítila som, že je taká citlivá, svojská a vzdelaná osôbka. Niekoľkokrát denne jej Rado odpisoval, bol konečne šťastný. Vyzeralo to, že mali veľa spoločných záujmov a názorov.

My sme z východu, ona bola zo západu Slovenska. Konečne sa mali stretnúť. Vymysleli sme, že sa stretnú v Poprade, keďže Monika písala, že má veľmi rada Tatry.

Prišiel deň D. Keďže Monika došla skôr, čakala na Rada v dohodnutej reštaurácii. Keď došiel Rado, hneď ju spoznal. Celý šťastný objednal obed. Rozprávali sa ako starí známi. Po dezerte Rado navrhol, že by mohli zájsť na Skalnaté pleso. Monika zvážnela, zosmutnela a povedala, že ona túru nezvládne. Tak Rado navrhol, že pôjdu na Hrebienok pozemnou lanovkou a odtiaľ k Vodopádom Studeného potoka, pôjdu si pozrieť krásny ľadový dóm. Monika súhlasila. Vstala a Rada zamrazilo.

 Merala menej ako 150 centimetrov a napádala na nohu. Bol to šok. Aj Monika bola nešťastná, slzy jej vyleteli z očí. Nikto sa nezmohol na slovo. „Prečo si mi to nepovedala alebo aspoň nenaznačila?“ vyhŕklo nakoniec z Rada. „Veľmi sa mi páčiš, bola som šťastná a nechcela som to pokaziť, nenašla som odvahu ti to povedať,“ povedala zarmútená Monika. Rado nevedel, ako sa má zachovať. „Tak pôjdeme do toho ľadového dómu, môže byť?“ opýtal sa sklamaný Rado. Hoci sa obaja tvárili, že je všetko v poriadku, nebolo to už ono. Rado nakoniec posadil Moniku do vlaku a smutne jej zakýval, že to nevyšlo podľa jeho predstáv.

Sľúbili si, že si opäť napíšu, ale bolo to čoraz zriedkavejšie. A Rado bol zase taký ako predtým, mladík, ktorý hľadal veľkú lásku.

Bolo mi to ľúto, ale raz mi napadla myšlienka, ktorá zmenila život dvoch ľudí. Dcérka sa poznala s milým, šikovným chlapcom, ktorý bol invalid. Bol približne v Monikinom veku, usmievavý a slušný chlapec. Dcérka mu opísala celý Monikin príbeh, ukázala fotky. Veľmi sa mu páčila. Ozvali sme sa Monike a tak- povediac ich dali dokopy. Asi po roku nás pozvali na svadbu.

Veľmi ma teší myšlienka, že som pomohla dvom ľuďom nájsť šťastie napriek ich hendikepu. Vlastne trom. Aj Radovi sme po čase našli jeho vysnívanú „babenku“.

Tatiana

Čo my na to? 

Hoci Táňa mala za úlohu pomôcť kolegovi nájsť lásku, nakoniec ju našla pre niekoho celkom iného. Ale možno práve preto mala spoznať Moniku! Láska je nevypočítateľná vec, a hoci sa všelijako snažíme manipulovať ňou, predsa ju nikdy nemáme pod kontrolou ani ju nedokážeme oklamať. Práve preto zostáva jej kúzlo najsilnejšie a puto neopakovateľné.

Máte rovnako zaujimavý príbeh? 

Aj vám sa prihodilo niečo, čo vás zaskočilo? Podeľte sa s nami o príbehy s nečakaným koncom na maile [email protected] Za uverejnený príspevok vám pošleme darček.Píšte na adresu, ktorú nájdete v tiráži a pripojte heslo: Nikdy by mi nenapadlo. Prosíme, zasielajte iba originálne príbehy, inak porušujete autorské práva a vystavujete sa finančnej pokute!