Počuje HLAS, ktorý jej radí: Tereze ZACHRÁNIL veľa peňazí! Takto to všetko začalo...

S manželom sme chceli kúpiť chalupu na dedine. Bola už veľmi stará, ale pozemok bol nádherný. Veľký a plný zelene, ovocných stromov, malinových kríkov, ríbezlí, jahôd a podobne. Očarilo ma to. Pripadala som si ako v rozprávke. „Toto bude naša výletná chalúpka,“ oznámila som mužovi s úsmevom na tvári. Aj na ňom bolo vidno, že sa mu páči. Lenže rozpočet na kúpu sme mali stanovený maximálne na 40-tisíc eur a chalupa stála 50-tisíc. Zľavu nám nechceli dať ani za nič. „Požiadame o úver,“ navrhla som večer v posteli, keď v nás doznievali nádherné pocity z obhliadky. „Desaťtisíc je dosť, splácať to nebude ľahké,“ odpovedal manžel. No ráno mal iný názor. „A vieš čo? Poďme teda do toho! Obaja pracujeme, sme zdraví, hádam sa nič nestane, čo by nám zmarilo náš sen konečne si užívať slniečko a relaxovať v peknej záhradke.“ A tak sme sa ešte v ten deň vybrali do banky. O tri dni nato nám z banky zavolali, že nám úver schválili. Sadli sme do auta a vyrazili poň.

Mňa však cestou prepadol stiesňujúci pocit. Čo ak sa niečo stane, čo ak zostaneme bez práce, ochorieme, ako to potom splatíme? „Sme naozaj odhodlaní zadlžiť sa?“ spýtala som sa manžela. „Pochybuješ?“ reagoval. „Áno,“ odpovedala som pravdivo. „Ale, neboj sa,“ pohladil ma po kolene. Vo chvíli, keď zaparkoval auto a mala som vystúpiť, zostala som ako zmrznutá. Akoby ma niečo držalo na sedadle. A pri svojom uchu som počula hlas, ktorý mi zašepkal: „Ešte s tým počkajte... Ešte dva dni...“ Vypúlila som oči a zľakla som sa. Skríkla som a vyskočila z auta. „Čo sa deje?“ vyplašil sa aj manžel. Povedala som mu, čo sa stalo.

Aby ma upokojil, rozhodol, že tak urobíme. Že to bolo možno znamenie zhora. A spravili sme dobre. O dva dni sme totiž v jednej súťaži vyhrali desaťtisíc eur a žiaden úver sme teda nepotrebovali. Tento hlas sa mi však „prihovára“ aj inokedy. A ja mu pozorne načúvam a riadim sa jeho radami. Nebojím sa, veď ak aj to je duch, tak určite taký, ktorý nás ma rád.