Prenasleduje ma pocit viny, ukradla som manžela inej žene!

„Sedíme na večeri s mojím partnerom Jankom, našimi deťmi a jeho prvou rodinou. Keď zachytím pohľadom obrúčku, prepadne ma zase ten starý známy pocit viny. Konkrétne svadobnú obrúčku na ruke bývalky môjho Janka – ktorá je stále jeho manželkou.

Aj po 20 rokoch, odkedy ju opustil a založil si rodinu so mnou. Martina je silne veriaca katolíčka, a Janko sa preto nikdy nerozviedol,“ vysvetľuje Nikola a pokračuje vo svojom rozprávaní.

Dnes mám 42 rokov a som spolumajiteľkou cestovnej kancelárie, ktorú vlastníme a vedieme spolu s Jankom (66) z nášho domu v Žiline. Máme dve deti – Samka (11) a Renátku (7). Všetko by bolo perfektné, ale ja sa stále akosi neviem zbaviť výčitiek svedomia.

Stále si uvedomujem, že som ukradla život vydatej žene, jej deťom a vnúčatám. Vybudovala som si vlastné šťastie na ich nešťastí. Desí ma aj fakt, že Martina už nemala vzťah, odkedy od nej Janko odišiel a vraj ani nikoho nechce. Je sama a môžem za to ja.

Janko bol šéfom finančných služieb vo firme, kde som ako 20-ročná začala pracovať. Jeho sebaistota, šarm, nadhľad a zmysel pre humor – to všetko na mňa pôsobilo neuveriteľne neodolateľne aj napriek 24-ročnému vekovému rozdielu. Vedela som, že je ženatý, no nedokázala som si pomôcť. Na vianočnom večierku som už svoje city nedokázala udržať na uzde a začala som ho nepokryte baliť.

„Povedal mi to na rovinu – veľmi ho priťahujem a môžeme byť milencami. Ale nikdy neopustí svoju ženu. V očarení som to považovala len za reči pod vplyvom alkoholu. Ale aj o dva dni neskôr, triezvy a celkom vážny, potvrdil, že tie slová myslel celkom vážne. Ako 20-ročná som naivne verila, že to predsa žiadna manželka nemôže strpieť.“

Nikola súhlasila so všetkým: o dva týždne prežili svoju prvú vášnivú noc v hoteli. „Domnievala som sa, že svoje city z tohto vzťahu bez záväzkov vynechám a vlastne som to aj považovala za ideálne riešenie. Mala som za sebou vážny vzťah, ktorý sa skončil fiaskom a depresiami,“ tvrdí Nikola, ktorá nemala chuť nijako sa viazať, len si užívať.

„Napriek tomu všetkému som sa do Janka zamilovala. Po dvoch rokoch stretávania sa vyznal, že to cíti rovnako. Od toho momentu trvalo ďalšie dva roky, kým našiel odvahu opustiť Martinu a svoj pôvodný domov. Ich dcéra, ktorá mala v tom čase 25 rokov, to prijala celkom pokojne. Syn, ktorý mal 24, so svojím otcom rok neprehovoril.

,,Presviedčala som samu seba, že keď je jeho rodina finančne zabezpečená, netrpia,“ obraňuje sa Nikola. „Často ich navštevoval a ja som si s hrôzou predstavovala, že sa vráti a oznámi mi, že ma opúšťa. Mala som pocit, že ho mám na splátky.“

Potom prišlo k nečakanej osobnej konfrontácii dvoch Jankových žien. Na dovolenke v Tatrách zistili, že bývajú v tom istom hoteli ako Martina s dcérou, ktoré sem prišli na túru.

„Stretli sme sa tvárou v tvár na hotelovej recepcii. Stála som tam úplne stuhnutá a nevedela som, kam sa skôr pozrieť. Bola som v úžase nad tým, aké sme rozdielne. Ja malá blondínka, Martina, vysoká brunetka. Ona – bezchybne upravená, ja – skôr športový typ.“

Potom sa stretli až po narodení Nikolinho a Jankovho spoločného syna Samka. „Martina sa Janka otvorene spýtala, či nechcem prísť ukázať malého,“ hovorí Nikola. „Jej prvé slová boli: ,Dáš si čaj alebo kávu?‘ Stálo ma veľa úsilia neodpovedať na to hneď len to, že sa jej chcem veľmi ospravedlniť a celé ma to veľmi mrzí. No vďaka malému sa ľady rýchlo prelomili.

Martina upiekla koláč, ktorý som pochválila toľkokrát, až to bolo trápne. Keď sa narodila moja dcéra Renka, začali sme sa stretávať častejšie. Moje deti dokonca začali Martinu volať babina, presne tak ako Jankove vnúčatá. Po čase sme si vytvorili priateľský vzťah a dokonca sme boli na spoločnej dovolenke s Martinou aj so všetkými Jankovými deťmi a vnúčatami.

Spomínam si, ako som sa hanbila, keď vravela čašníkovi: ,To je môj manžel a jeho rodina.‘ Jedno popoludnie pri vode, keď Renka a Samko plnili vedierka pieskom, spýtala sa Martina Janka: ,Pamätáš, ako to robili naše deti, keď boli malé?‘ A opäť sa vo mne ozval ten známy hlas zlého svedomia.

Pred pár rokmi Jankova firma zbankrotovala a on musel rapídne znížiť štedré finančné príspevky, ktoré posielal svojej žene celé roky. Požiadal ju tiež, aby sa presťahovala z ich spoločného domu do bytu. Nevedela som, prečo sa presťahovala, až kým mi to ona sama po čase nepovedala.

Ostala som ako obarená. V našom veľkom priestrannom dome sa stále nemôžem zbaviť pocitu, že žijem život, aký chcela žiť ona. A aj si ho zaslúžila. Teraz som presne vo veku, ako bola Martina, keď som začala chodiť s Jankom. Keby sa dal vrátiť čas, povedala by som svojmu 20-ročnému ja – ruky preč od ženatého chlapa, obzvlášť keď má rodinu!

Ale ak by som ho nestretla, nemala by som teraz svoju skvelú rodinu. To je fakt, ktorý nakoniec vždy prevažuje výčitky, ktoré ma prenasledujú.“