Už ako bábätká sme dávali najavo svoj strach. Po prebudení sme plakali, keď pri nás nik nebol. Neskôr sme zaspávali pri nočnej lampičke, aby z tmy nevychádzali strašidelné stvorenia, mama musela skontrolovať skrine aj priestor pod posteľou, či tam nečíha strašidlo pripravené na útok, len čo sa zatvoria dvere. Neskôr v nás „živili“ strach aj rodičia – ak nebudeš poslúchať, príde po teba bobo, keď nebudeš dobrá, vezme ťa čert do vreca. A tak sa niet čomu čudovať, ak sa aj v dospelosti stále bojíme.

Kde sa vzal

Ten pocit, keď sa bojíte, určite veľmi dobre poznáte. Je to nepríjemná emócia, pocit znepokojenia z blížiaceho sa zla. Mnohokrát je tento pocit spojený s neurovegetatívnym prejavom, teda zblednete, začnete sa chvieť, zrýchli sa vám dýchanie, búši vám srdce, zvýši sa krvný tlak a vy ste v stave pripravená na obranu alebo útek. Ide o celkom bežnú reakciu na nebezpečenstvo, ohrozenie či diskomfort. Strach sám osebe je motivátorom vyhnúť sa zlu. Takže je veľmi užitočný. „Strach je emócia, ktorá nás chráni pred nebezpečenstvom. Motivuje nás vyhnúť sa nepriateľovi a nabáda nás zachrániť sa,“ vysvetľuje psychologička Ada Becker. Ale pozor, nie je v nás zakorenený, nerodíme sa s ním. Je to naučená reakcia. I keď väčšinou je orientovaný na určitý predmet, môže vzniknúť aj z psychického základu.

Ovplyvňuje v dobrom aj zlom

Ako sme už spomínali, prvýkrát sa so strachom stretávame ako celkom malinké deti, čo si neskôr vôbec nepamätáme. Ide o jednoduché zľaknuté reakcie dojčaťa. Vekom sa strach vyvíja a vznikajú reakcie na zložitejšie situácie, ako je napríklad neznáme prostredie či nečakaný zmyslový podnet. To znamená, že strach je spojený s prežitými skúsenosťami a viaže sa na predstavivosť. A to nás v živote môže poriadne ovplyvniť. Mnoho ľudí, ktorí prežili autonehodu, sa neskôr bojí nielen šoférovať, ale aj si sadnúť do auta. Ak prežijete obrovskú stratu a prídete o milovaného partnera, zakorení sa vo vás strach, že by sa to mohlo stať aj ďalšiemu, a tak si nedovolíte opäť sa zamilovať. Strach dokáže v obrovskej miere ovplyvniť váš život. No len vtedy, ak mu to dovolíte. Môžete ho totiž poraziť. Aby sme nehovorili len o  tom negatívnom, strach nás môže ovplyvniť aj pozitívne a podnietiť nás k lepšiemu výkonu či prekonaniu samej seba.

Toto určite pomáha

1. Poznajte svoj strach, jeho príčiny aj seba.

2. Čeľte svojmu strachuzoči-voči.

3. Ak sa cítite unavená z toho, ako čelíte strachu, dajte si pauzu.

4. Predstavte si to najhoršie, čo by sa mohlo stať. Tak vylúčite mnoho nereálnych scenárov.

5. Zastavte sa, keď si uvedomíte, že váš úsudok ovláda strach.

6. Nesnažte sa o dokonalosť. Chyby sú prirodzené, rastiete vďaka nim.

7. Zamerajte sa na nejaký cieľ, aby ste nemysleli na svoj strach.

8. Sústreďte sa na pozitíva. Ak na ne zabúdate, zapíšte si ich.

9. Keď svoj strach prekonáte, doprajte si odmenu.

10. Ak si sama neviete dať rady, nebojte sa požiadať o pomoc rodinu, priateľov či odborníka. Rozhovor je niekedy presne to, čo potrebujete.

Aj celebrity sa boja 

Magda Šebestová (38): Strach z tmy

„Nebojím sa ničoho, ale občas mám strach z tmy. A moja dcéra tiež,“ prezradila Magda. Nyktofóbiou trpí asi percento svetovej populácie a víťazka súťaže Miss Slovensko 2006 to vyriešila takto. „Už odmalička som zaspávala pri zasvietenej stolovej lampe, ktorá len dotvárala atmosféru. To mi zostalo dodnes, a keď sa ocitnem v situácii, že zaspávam v úplnej tme, mám problém zaspať a môj spánok je nekvalitný. Za tie roky to už mám odskúšané. Vždy sa snažím odhrnúť aspoň kúsok závesu, aby do izby prešlo minimum svetla zvonka. Aj Ninke som odmalička nechávala zasvietenú malú lampu niekde v kúte izby a dnes robí presne to isté, čo ja. Pravda je taká, že v úplnej tme sa ani jedna necítime vo svojej koži. Ako keď stratíte kontrolu nad tým, čo sa v izbe deje, a začnete rozmýšľať nad rôznymi strašidelnými vecami.“

Necíti sa dobre, keď nič nevidí, akoby stratila kontrolu nad tým, čo sa deje.
Zdroj: LÝDIA CZAKÓ

Mário „Kuly“ Kollár (50): Strach zo zubára

Spevák Kuly mal celé roky strach z lekárov. „Špeciálne zubár bol moja nočná mora. Keď som bol dieťa, chodiť na zubnú prehliadku bolo pre mňa utrpenie. Dokonca sa stalo, že keď mi raz doktorka pichla injekciu na umŕtvenie a povedala, aby som počkal v čakárni, ušiel som domov,“ priznal. Pred rokmi bol pre zdravotné problémy nútený pravidelne navštevovať stomatológa, kam chodil tri roky. „Jednoducho som si musel dať vymeniť chrup, iná cesta neexistovala. Inak hrozilo, že prestanem spievať, a to bola pre mňa veľká motivácia. Spravil som teda veľké životné rozhodnutie a šiel do toho.“ Okrem doktorov má strach z pavúkov. „Som arachnofobik ako vyšitý. Pavúk je pre mňa extrémne nechutný tvor,“ tvrdí Kuly, ktorý sa tohto strachu len tak ľahko zbaviť nevie.

Mal na výber – buď prestane spievať, alebo si dá vymeniť chrup.
Zdroj: LÝDIA CZAKÓ

Natália Puklušová (37): Strach z výšok

„Keď som sama v lese a začne sa stmievať, mám strach z prekvapení, ktoré mi môže les ukázať. A bojím sa aj niektorých zvierat,“ priznáva. No práve príroda jej pomohla prekonať ďalší strach. Náhodou, počas fotenia neďaleko Tomášovského výhľadu. „Stretli sme tam svojich kamarátov horolezcov, a tak vznikol nápad nafotiť šaty na skale. Vtedy som dostala príležitosť prekonať strach z výšok. Liezla som síce v šatách a kanadách, ale povedala som si – buď teraz, alebo nikdy,“ spomína na prvú skúsenosť s lezením Natália. „Navliekli ma do výstroja, postavila som sa pred skalu, zatvorila oči a poprosila svoju nebohú starkú, ktorá bola prvou ženou, čo zlanila Žltú stenu vo Vysokých Tatrách, aby mi poslala všetky hmaty a inšpiráciu.“ Intuitívne sa dostala až do polovice a na strach celkom zabudla.

Popri fotení šiat stihla s horolezcami vyliezť na Tomášovský výhľad.
Zdroj: Lýdia Czakó

Očami odborníčky: So strachom sa dá pracovať nácvikom situácií

Radí Ada Becker, psychologička a autorka knihy Rozhovory v tichu

​Ako najľahšie prekonať strach?

Telo reaguje na strach tromi spôsobmi – mobilizuje sa na útek, útok alebo zamrzneme. Je to ochranný mechanizmus, ktorý sa telu počas evolúcie osvedčil. Naše reakcie na strach závisia aj od našej minulosti a detstva (bezpečné rodinné prostredie, bezpečné vzťahové väzby, výchovné vzorce, náš temperament, nastavenie, zážitky). Ak je matka v ranom veku dieťaťa úzkostlivá, prenáša svoj postoj k životu na dieťa, ktoré sa začne báť sveta tak ako mama a nakóduje si pocit, že život je nebezpečný, stráca sebavedomie a kompetencie hravo si poradiť so životom. So strachom sa dá pracovať nácvikom situácií, o ktorých vieme, že ich nezvládame. Ak opakovane prežívame strach v konkrétnych situáciách (príhovor, prednáška, výberové konanie, veľký priestor, výťahy), je dobré naučiť sa čeliť strachu a postupne sa takýmto situá- ciám vystavovať s konkrétnym návodom a plánom, ako chcem reagovať. Výborným pomocníkom je vizualizácia situácií, keď si ich detailne predstavujeme aj našu reakciu na ne. Racionálne argumentujeme nezmyselnosť silnej úzkosti a nácvikom záchranných techník si telo zautomatizuje žiadanú reakciu, ktorú nám v zaťažkávajúcej situácii ponúkne. Tým vieme strachu predchádzať.

Predstavovať si situácie, ktorých sa obávame, pomáha. Hlavne ak si detailne predstavujeme svoju reakciu.

Čo robiť, keď my alebo niekto v našom okolí dostane panický záchvat strachu?

Panický záchvat zvyčajne býva následkom dlhšie neriešených problémov, úzkostí, strachov. Dlhodobé stresové podnety či konflikty, frustrácie, fyzická záťaž môžu náhle vyvolať akútny panický stav. Ten sa prejavuje výraznými stresovými prejavmi, akoby človeku hrozilo extrémne nebezpečenstvo. Okrem vyššie uvedených príznakov často pozorujeme extrémny strach až pocit, že sa človek zblázni a blíži sa jeho smrť. Prvá pomoc pri takomto stave je nenechať človeka s panickým záchvatom osamote. Prospešná je asistencia pri spomaľovaní dýchania. Na to treba upriamiť pozornosť. Naša myseľ nám výrazne môže pomôcť. Využime ju. Odvráťme pozornosť na predmety alebo činnosti, ktoré môžeme pozorovať, počítať, pomenovávať s cieľom nemyslieť na kritický stav. Ideálne je však takým situáciám predchádzať priebežným riešením svojich problémov, pravidelnou relaxáciou, meditáciou, prírodou, športom a všetkým ostatným, pri čom naše telo oddychuje. Konkrétny príklad, ako si stredoškoláčka poradila s panickým záchvatom, si môžete vypočuť v Klube Modré kreslo na webovej stránke Adabecker.sk.

Ako to vidíme v redakcii 

Stále sa niečoho bojím

Anikó Mituchová, vedúca webu

Budem možno až surovo úprimná. Strach je súčasťou môjho života, ja sa stále niečoho bojím. Že sa mi nepodarí vychovať dcérky správne, že nestihnem v živote všetko, čo by som chcela, stratím svojich blízkych, prídu ťažké choroby... Bojím sa náročných životných skúšok, neistoty, chaosu. Každý deň sa učím, ako to pomaly prekonávať. Ako si užívať jednoduché maličkosti a žiť v prítomnom okamihu. To je môj jediný recept. Najviac mi pomáha písanie a hranie sa s deťmi. Vtedy si uvedomujem len to, čo je teraz. A strachy sú preč, aspoň na chvíľu...

Sú blízki v poriadku?

Veronika Maťová, webová editorka

Najviac sa bojím o svojich blízkych. Veľakrát sa bojím, že sa im stane niečo zlé, a proste nie som pokojná, kým nemám istotu, že sú v poriadku. S týmto strachom bojujem každý deň a hlavne tým, že sa snažím zhlboka dýchať a nepanikáriť, keď netreba. Musím však priznať, že práve v súčasnosti, keď sme obklopení hlavne negatívnymi správami, je to veľmi náročné a myslím si, že práve táto pandemická situácia moju fóbiu iba prehlbuje.

Nechcem byť úzkostlivá matka

Ivana Adamcová, vedúca tímu

Považujem sa za odvážneho človeka, ale s narodením syna vznikol strach o dieťa. Jasné, že je prirodzené báť sa o svoje dieťa, ale ani s týmto strachom sa nesmie preháňať. Musela som hľadať balans, aby sa zo mňa nestala úzkostlivá matka. Prekonávam to hlavne prácou na sebe, snažím sa všímať, kedy sa u mňa strach spúšťa, s čím súvisí a prečo sa vlastne bojím. A tak dokážem čoraz viac posúvať svoje hranice. Podobne je to so strachom z neúspechu alebo zo zlyhania, keď sa púšťam do niečoho nového a neprebádaného. Pri strachu je asi najdôležitejšie, aby neprerástol do takých rozmerov, že vás znehybní a poviaže. A keďže mám doma dvoch úzkostlivých mužov, dobre rozumiem tomu, ako strach dokáže znepríjemniť život a aký je iracionálny. Aj preto sa s ním snažím spriateliť hneď na začiatku, kým neprepukne naplno.

Nepomáhajú argumenty ani dohováranie 

Beata Suchá, editorka

Vždy som sa čohosi bála a obávala, nepomáhalo ani dohováranie rodičov, ani logické argumenty. Raz som sa strachovala o zdravie, inokedy som nemohla spať pred skúškami na vysokej škole. Mala som veľkú trému pred verejným vystúpením, bála som sa šoférovať. Ak som svoje strachy začala analyzovať, bolo to ešte horšie. Uvedomila som si, že obavy sú súčasťou mojej osobnosti, a snažím sa ich prijať a vedome proti nim nebojovať. Niekedy stačí, ak samu seba láskavo uchlácholím, a strach sa zmenší. Inokedy nič nepomáha, tak to musíme ja a môj strach spolu nejako vydržať. Jedno je isté, klin sa klinom vybíja a to, čo ma mátalo pred rokmi, dnes už, našťastie, nie je aktuálne.

Desia ma straty

Soňa Sedláčková, redaktorka

Najviac sa bojím o svoju rodinu, aby bola zdravá. Rodina je pre mňa v živote najviac. Preto sa najviac bojím toho, že niekoho z nich stratím. Bojím sa aj toho, že stratím a sklamem samu seba. Prirodzený strach mám z pavúkov, hadov, lietania, výťahov. Strach môže byť aj pozitívny, ak sa snažíme bojovať s ním, prekonávame samých seba a posúvame svoje hranice. Hoci ruku do terária s hadmi by som nestrčila ani by som sa nemojkala s tarantulou, snažím sa ostať pokojná, nevrešťať, zachovať chladnú hlavu a prekonávať svoj strach malými krôčikmi. Tak sa mi podarilo prekonať strach z lietania. Mala som na výber – 27-hodinová cesta autobusom alebo dvojhodinový let do Londýna. Tak som letela.