Poznali sa od detstva a vždy si pomáhali, až jedna z nich sa stala šéfka a zničila úplne všetko

Spoznali sme sa už na základnej škole a boli sme si navzájom oporou. Boli sme nerozlučné duo – ona odvážna, ja opatrná, ona spontánna, ja viac plánovačka. Napriek našim rozdielom sme sa dopĺňali a vedeli o sebe všetko. Keď sme sa obe dostali do tej istej firmy, bola som nadšená. Eva rýchlo postupovala, až kým sa nestala vedúcou nášho oddelenia. Podporovala som ju a verila, že bude úžasná šéfka.

Spočiatku bolo všetko skvelé. Cítila som, že sme ako tím neporaziteľné. Ale keď začali prichádzať väčšie projekty a tlak z vedenia sa zvyšoval, niečo sa zmenilo. Eva sa začala správať inak – bola podráždená, nepočúvala moje návrhy a často ma prehliadala.

Nechápala som, čo sa deje. Zrazu sa z nás stali len kolegyne. Najväčší šok však prišiel, keď som pracovala na dôležitom projekte pre veľkého klienta. Venovala som mu celé dni a noci, aby som ho pripravila do dokonalosti.

Keď bol čas na prezentáciu, Eva ma zavolala do svojej kancelárie. „Rozhodla som sa, že to odprezentujem sama,“ povedala chladne. Neverila som vlastným ušiam. „Ale to je môj projekt,“ snažila som sa jej pripomenúť. „Nie si na to pripravená,“ odvetila, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete.

Bola som zničená. Vedela som, že som schopná ten projekt odprezentovať, ale ona mi to vzala bez mihnutia oka. Keď sa na druhý deň vrátila z prezentácie s úsmevom a všetci ju oslavovali ako hrdinku, cítila som sa neskutočne zranená. Stála som vzadu, sledovala ju a tlieskala, hoci som mala slzy v očiach. Eva si moju bolesť nevšimla.

Potom sa všetko ešte zhoršilo. Každá moja chyba bola verejne kritizovaná. Každý môj nápad ignorovaný. Ak som sa s niečím nesúhlasila, odbila ma s tým, že nie som kompetentná. Priateľské obedy sa stali minulosťou a naše rozhovory boli už len pracovné. Mala som pocit, že všetko, čo sme spolu vybudovali, sa rozpadlo. Jej vplyv a strach z toho, že stratí svoju pozíciu, ju zmenili na človeka, ktorého som nespoznávala.

Jedného večera, keď som jej zavolala, že sa potrebujem porozprávať, len sucho odvetila: „Prepáč, som unavená.“ Bola to posledná kvapka. Uvedomila som si, že už nie sme priateľky. Náš vzťah sa zmenil na vzťah šéfky a podriadenej, v ktorom priateľstvo nemá miesto.

Po niekoľkých mesiacoch trápenia som sa rozhodla dať výpoveď. Čakala som, že jej to aspoň trochu ublíži. Že povie niečo, čo mi dá nádej, že jej na mne stále záleží. Namiesto toho len pokrčila plecami a povedala: „Je to tvoje rozhodnutie.“ Bola to rana do srdca. Neodišla som len z firmy, ale aj z jej života.

Dnes som v novej práci a cítim sa lepšie. Napriek všetkému mi Eva chýba – tá stará Eva, ktorá ma podporovala a ťahala vpred. Ale tá osoba už neexistuje. Moc ju zmenila a zničila všetko, čo sme spolu mali. Ak mi táto skúsenosť niečo dala, tak to, že niekedy je lepšie prísť o prácu a priateľstvo, ako o sebaúctu a vlastnú hodnotu.