Nebolo to plánované, nebolo to ani z lásky. Bolo to spontánne, bláznivé a možno trochu nezodpovedné. Stalo sa to, keď som bola na služobnej ceste v Paríži. Mala som 26 rokov a on bol o dva roky mladší taliansky študent, ktorého som spoznala v kaviarni. Volal sa Luca a mal najkrajší úsmev, aký som kedy videla. Celý večer sme sa smiali, tancovali na ulici a nakoniec skončili v jeho hotelovej izbe. Nebola som nervózna. Možno preto, že som vedela, že ho už nikdy neuvidím. Keď sa ma prvýkrát dotkol, nebola v tom láska, ale túžba. Bola som príliš dlho pannou, hoc som sa pred kamarátkami tvárila, že to mám už dávno za sebou.

Ale bola to lož. Keď prišiel ten moment, bolo to rýchle a trochu nešikovné, no neľutujem to. Na ďalší deň prišiel znova a bolo to lepšie. Na tretí tiež a nakoniec ma úžasne pomiloval na letiskovej toalete, keď ma odprevádzal domov. Vzrušovalo ma, že sme v sebe museli dusiť výbuch vášne a všetky tie vzlyky v sebe zadržiavať. Ešte dlho mi písal. Chcel za mnou prísť na Slovensko, ale ja som vedela, že to je hlúposť. Nebol to veľký príbeh lásky, ale bol to príbeh, ktorý budem navždy nosiť v sebe ako niečo, čo sa len tak niekomu nestane.