Tesne po štedrej večeri to vyzeralo na ROZCHOD, ale.. Peter urobil niečo, čo Mirku obmäkčilo...

Teraz mi je to smiešne, ale vtedy som mala poriadne nervy. S Petrom sme sa vzali pred dvomi rokmi po päťročnej známosti. Máme sa radi, ale ako v každom vzťahu, aj u nás to sem-tam zaškrípalo. Našťastie, nikdy sa nestalo nič, čo by nás rozdelilo. Máme nespočetné množstvo spoločných zážitkov, no na jeden, obzvlášť teraz pred Vianocami, spomíname najradšej.

Na Vianoce roku 2018 som sa extra tešila. Boli to totiž prvé sviatky, ktoré sme s Petrom mali prežiť sami v našom novom byte. Všetko som sa snažila pripraviť tip-top. Upratovala som, varila, piekla, premýšľala, čím by som môjho milého prekvapila a urobila mu radosť. Chcela som pre neho niečo originálne, nezabudnuteľné. Niečo, čo ani nemuselo byť drahé, ale vystihovalo by ho to a on by vedel, že ten darček nebol kupovaný iba preto, aby nejaký darček pod stromčekom bol, ale že som pri jeho výbere myslela na to, čo má rád. A viete, čo som nakoniec vymyslela? Kúpila som mu darčekovú poukážku na nákup parížskeho šalátu v miestnych lahôdkach. Peťo by ho bol totiž schopný jesť nonstop, keby sa dalo. Tak veľmi ho ľúbi. S tou darčekovou poukážkou som mu zabezpečila, že kedykoľvek tam príde, vždy mu navážia, koľko chce. Predplatila som mu päť kíl parížskeho šalátu! Nech si teda dá, môj miláááčik – pomyslela som si so zaľúbeným výrazom v tvári. Predstavovala som si, ako sa bude vytešovať, keď darček rozbalí. Určite bude ako malé decko, pomyslela som si.

Keď prišiel deň D, nevedela som sa dočkať večera. Nielen preto, že som sa tuším ja ako malé decko nevedela dočkať, keď Peťkovi odovzdám päť kíl parížskeho, zatiaľ, na poukážke, ale aj z čistej ženskej zvedavosti. Ktovie, čo mi pripravil on, vŕtalo mi v hlave. Veľmi som chcela dostať darček, ktorý by ma vystihoval, ktorý by znamenal, že na mňa naozaj myslel aj on a že ho nevybral len tak narýchlo... Večer sme obaja žiarili ako hviezdičky. Boli sme takí šťastní. „Ľúbim ťa, láska moja,“ pobozkal ma ešte pred večerou a vyznali sme si lásku. Potom sme sa napchali a vyvalili na gauč. Dohodli sme sa, že si darčeky dáme až o ôsmej večer. Nech je trošku napätia. Najskôr som „Ježiška“ hrala ja a išla som uložiť darčeky pod stromček. Okrem poukážky som mu, samozrejme, nakúpila iné veci, také klasické, čiže, bolo tam toho veľa. No a potom sa „Ježiško“ stal z Petra.

Následne zazvonil zvonček a spoločne sme vstúpili do obývačky, v ktorej stál nádherný vianočný stromček. Hneď mi padli oči podeň... Prečo? Lebo som tam prakticky videla iba darčeky, ktoré som tam vložila ja. Až na jednu škatuľu. V duchu som zosmutnela. Peter ma sledoval, a videla som na ňom, že nie je vo svojej koži. Asi sa cíti trápne, keďže som ho zasypala darčekmi a on mi tam dal iba jeden, lietali mi hlavou myšlienky. Chcela som, aby si darčeky najskôr rozbalil on. Dopadlo to presne tak, ako som očakávala. „Miruška moja, ďakujem ti,“ objal ma. Potom som si rozbalila tú jednu škatuľu ja. A čo som v nej našla? Pulóver! Niežeby som bola nejaká fajnovka, ale ešte viac ako to, že som tam našla iba jeden darček, ma nahnevalo to, že som vedela, že ten pulóver kupovala jeho mama v Anglicku. „Fíííha, ty si si teda dal námahu. Až takú, že sa o darček pre tvoju priateľku musela postarať mamička,“ ironicky som poznamenala a odišla som so slzami v očiach do spálne, kde som sa rozrevala. Tak ja sa snažím, vymýšľam kadečo, a on mi dá sveter, ktorý navyše kupovala jeho matka! Vrčala som.

Ale potom som si povedala, že kašlem na to. Peter prišiel za mnou, ospravedlnil sa mi a povedal, že on jednoducho na také veci, ako je kúpa originálnych darčekov, nie je. Aspoň ako-tak sme sa udobrili a išli sme von. Boli sme dohodnutí s kamarátmi, že sa stretneme na námestí, kde si spolu pripijeme na sviatky. Cestou som ešte nebola vo svojej koži a sklamanie vo mne doznievalo. Vianoce, skrátka, nedopadli tak, ako som si predstavovala a vysnívala. Skončili sa však oveľa krajšie. Tak, ako som ani nesnívala. Peter ma totiž ešte v ten večer priamo pred kostolom a pred kamarátmi požiadal o ruku. Skôr než si kľakol na kolená, mi však do pohára so šampanským vhodil zásnubný prsteň. A slzy boli znova. Ale už od šťastia a radosti. Ten môj ma nakoniec vo vianočnom prekvapení tromfol stonásobne viac, než som si vôbec dokázala pripustiť, že je schopný.