Faktor EX: Majú naši bývalí nad nami naozaj stále moc?

Niektorí ex majú nad nami zvláštnu moc. Nie je dôležité, ako dlho sme spolu boli, nezáleží ani na tom, ako dlho sme od seba. V našej hlave sú stále! A jasnou rečou prehovoria zvyčajne v tých najnevhodnejších situáciách.

Paulína žila s dotyčným sedem rokov. Už päť rokov je z neho EX a rovnako dlho s ňou chodí na nákupy. Nie osobne, v jej hlave. „Celý čas mi tvrdil, že som rozhadzovačná a neviem hospodáriť. A jeho slová mi znejú v ušiach aj dnes, je jedno, či nakupujem potraviny, alebo si vyberám topánky, ktoré fakt potrebujem. Nespočetne ráz sa stalo, že som niečo nekúpila práve pre ten hlas. Nie je to nič príjemné, občas sa z toho smejem, ale oveľa častejšie pochybujem o svojom zdravom rozume. Veď s ním už nie som, tak prečo sa ním stále dám ovplyvňovať?!“ krúti hlavou.
Radke vydržal spoločný život s mužom štrnásť rokov. Boli to roky také aj onaké, popretkávané spoločným menovateľom nazývaným chorobná žiarlivosť. Či boli podozrenia EXa odôvodnené, alebo nie, teraz nie je dôležité. Oveľa závažnejší je fakt, že sa inak rozumnej žene dostali zrejme až do DNA. „Rozviedli nás pred ôsmimi rokmi, napriek tomu sa mi vždy, keď mi nejaký muž zalichotí, pozve ma na kávu alebo mi navrhne stretnutie, rozsvieti v hlave kontrolka, či som sa náhodou nesprávala neprimerane, príliš vyzývavo, či je v poriadku pozvanie prijať, či nebudem vyzerať ako žena na ká... Roky som počúvala, že sa tak správam, darmo mi rozum hovorí, že to tak nie je, že je všetko v poriadku. Vždy, keď mám reagovať na obdivné slová nejakého muža, zostanem paralyzovaná. Namiesto toho, aby som sa potešila, zaflirtovala si alebo jednoducho s úsmevom odmietla, zrazu zreteľne počujem bývalého manžela, ako ma hodnotí, a som v koncoch.“

Keby sme s vami uzavreli stávku o to, že aj vám v hlave nejaký EX straší, zrejme by sme vyhrali. Paulína a Radka vôbec nie sú jediné, naopak, je nás veľa, ktoré s bývalým (minimálne s jedným, ale ojedinelé nie sú ani prípady niekoľkých EX, bývajúcich v jednej hlave) stále svojím spôsobom žijeme. Niektoré dobrovoľne a iné by to aj rady zmenili, len keby vedeli ako... „Niekedy si myslím, že je to trest za to, že som sa rozviedla,“ hovorí so sklonenou hlavou Radka. „Že keď som sľúbila, že s ním budem až do smrti, tak s ním byť musím, aj keď už spolu nežijeme.“ Au, au, au, toto je silná káva a silné zúfalstvo. „Faktom je, že vzťahy sa nedajú ukončiť jednoduchým rezom. Ich uzatváranie je proces, ktorý máva niekoľko fáz, a počas nich sa rôzne mení aj náš vzťah k expartnerovi,“ hovorí poradkyňa na vzťahy a partnerstvo Mgr. Mária Kubišová. „To, aký vzťah máme k EX, významne súvisí s tým, ako sme sa emočne vyrovnali s rozchodom. Ak sme ho napríklad uzavreli s tým, že bývalý partner je vinný za všetko, čo bolo vo vzťahu zlé, aj za jeho koniec a my sa cítime ukrivdené, je reálny predpoklad, že nám zostane v hlave ešte veľmi dlho. Síce s ním už dávno nežijeme, ale pravda je, že vnútorne sme sa nerozišli, preto s ním stále v hlave niečo riešime. Napríklad v situáciách, ktoré sme v partnerstve ťažko ustávali, alebo v takých, keď nám pomáhal a teraz už nepomáha.“

Práve neschopnosť pozrieť sa na vec (rozumej vzťah, všetky jeho dobré a silné stránky, ale aj na to, v čom sme zlyhávali my, v čom partner a prečo to nefungovalo) pravdivo nás podľa M. Kubišovej drží v zajatí. Aj keď si to nechceme pripustiť, kdesi hlboko v hlave vedľa EXa utajene tróni napríklad hnev, pocit krivdy, pretrvávajúci strach... Napríklad Marta. Ani keby ste ju mučili, nepriznala by, že je na svojho EX nahnevaná už dvadsať rokov. Bol to veľký fešák a vplyvný muž, všetci sa s ním chceli kamarátiť, lebo nikdy nikoho nenechal v štichu a každému vždy pomohol. „Významne,“ neodpustí si ironickú poznámku. „Našťastie, väčšina ľudí postupne prišla na to, aký je naozaj. Že je to zbabelec, ktorý zdupkal, len čo som ostala tehotná. Vydesený, čo by si počal s dieťaťom. Vraj zodpovedný muž, takýto,“ ukáže jednoznačné gesto. „Akoby nestačilo, že ma opustil on, zrazu sa okolo mňa významne preriedil aj počet kamarátov. Vybrali si jeho, pravdepodobne sa im zdalo, že to sa im vyplatí viac. Nevadí, som naozaj rada, že priatelia, ktorí mi ostali aj z tých čias, sú skutoční, pretože ma majú radi pre mňa samu, a nie preto, že sa im môže zísť môj manžel a jeho konexie. Ale odvtedy sa mám vždy na pozore... Pred každým,“ už neznie tak nahnevane, skôr smutne. A smutne sa to aj počúva. Hoci ich dcéra má dnes skoro tridsať, táto žena ostala smutná a ku všetkým mužom či nádejným kamarátom podozrievavá. Jej EX je minulosť, no napriek tomu stále prítomnosť.

„Akceptovať stratu a prijať dôsledky býva náročné. Preto sa často ľudia snažia vykompenzovať vzniknutý deficit rôznymi náhradami, napríklad získaním väčšieho podielu na spoločnom majetku, vytvorením koalície s deťmi či so spoločnými priateľmi proti exovi. Takéto správanie býva prejavom ustrnutia v rozpadnutom vzťahu. Interakcie s bývalým – skutočné aj fantazijné, plné hnevu a nevraživosti, môžu byť aj akýmsi patologickým naplnením vlastnej vnútornej prázdnoty. Vtedy sa aj takéto kontakty javia zdanlivo lepšie ako žiadne. Žiť v tom je náročné a vyčerpávajúce a nie je jednoduché s tým prestať. Je to ako s fajčením. Vieme, že nám škodí, že by bolo lepšie, keby sme prestali, ale napriek tomu neprestávame, lebo sa nám zdá, že na to nemáme silu, odvahu, odhodlanie,“ opisuje skúsenosti z praxe Mária Kubišová. Tak čo nám ostáva, doživotne šlukovať? Kde by sme mohli kúpiť náplasti na Faktor EX? „Myslíte napustené nejakou látkou na blokovanie receptorov v mozgu, ktoré rozvibrováva náš bývalý?“ smeje sa poradkyňa na vzťahy a partnerstvo. „Tak také ešte len musia vymyslieť! Ale určite netreba zúfať, aj s týmto si dokážeme poradiť.“

Podľa Márie Kubišovej treba dve veci, ktoré pomôžu tomu, aby sme pri exovi boli emočne v pokoji: čas a pravdu. „Čas je nutný na to, aby si obaja bývalí partneri odžili svoj smútok z rozpadu vzťahu. Neverím vyjadreniam typu ’Rozišli sme sa ako kamaráti’. Myslím si, že niečo také nie je možné, ak išlo o vzťah, v ktorom boli obaja zúčastnení citovo zaangažovaní. Proces spracovania rozchodu považujem za dôležitý aj preto, že ak sa človek nevyrovná so stratou, hrozí, že zostane chronicky zatrpknutý a bude mať problém pri vytváraní ďalších vzťahov, prípadne si vytvorí nový vzťah, kde budú traja,“ vysvetľuje odborníčka na vzťahy. „A teraz k tej pravde. Aj príbehy, ktoré spomínate, sú dôkazom toho, že iba čas nestačí. Naozaj sa musíme pozrieť pravde do očí. Či už to bude v spolupráci s terapeutom, s blízkym človekom, alebo len tak samy v sebe, čo je fakt ťažké. Musíme porozumieť tomu, ako a do akej miery je náš život ešte stále spätý s exom, pochopiť, prečo to tak je, na čo ho v živote ešte potrebujeme. Iba pochopením týchto vecí dokážeme preťať všetky putá, ktoré nás pri ňom držia, a raz a navždy umlčať jeho hlas v našej hlave.“

Aby to teraz nevyzeralo tak, že bezpečnejšie je nikdy nikoho nemať, alebo si nájsť jedného a ostať s ním na veky vekov. Žiadne amen. Buďme rady, že tieto scenáre sú utópia, inak by to mohla byť hotová katastrofa. Opäť nech nám poslúži príklad zo života. Evička vždy v rámci testovania eventuálnej vhodnosti muža, ktorý sa o ňu zaujíma, sleduje, ako sa správa, keď si vypije. „Myslím viac vypije, nie, keď si dá dve pivá. Spomienky na prvého, ktorý chytal záchvaty hnevu a psychodelickej hystérie, keď bol na ťahu, mi stačia, už to nikdy nechcem zažiť! Ja radšej tých veselých a po alkohole nemohúcich. Keď sa vyskytnem v spoločnosti naliehavého chlapa so známkami agresie, volám policajtov. Vtedy mi je všetko jedno, riadim sa inštinktom, ktorý velí: Zachráň sa, kto môžeš. A podľa mňa to vôbec nie je na škodu.“ „Jednoznačne platí, že psychologicky zrelý človek dokáže rozchod využiť vo svoj prospech, poučiť sa z chýb a ísť do ďalšieho vzťahu pripravenejší. Určite je možné dostať sa do štádia, keď je ex naozaj iba exom, bývalým partnerom, ktorý patrí minulosti.“