Nového kolegu som najskôr registrovala len okrajovo. Bol z iného oddelenia a všimla som si ho, keď som šla s podkladmi do učtárne. Také mladé ucho, o dobrých 5 rokov mladší ako ja. Raz ráno sme spolu nastúpili do výťahu a vtedy sa to stalo. Pozreli sme sa jeden na druhého a ja… Už ste niekedy zažili pocit, že sa niekomu dívate do tváre a je vám taká príjemná a dôverne známa, že začnete veriť na minulé životy? Tá príťažlivosť bola obojstranná a priam hmatateľná.
Vždy, keď sme na seba narazili, venovali sme si pohľad a nenápadný úsmev. Nepoznala som jeho meno, nevedela som o ňom nič a vo veľkej firme bolo ťažké o ňom niečo zistiť. Bolo mi však jasné, že je zadaný, inak by tú bariéru nejako prelomil on. Preto ma prekvapilo, keď ma kontaktoval na Facebooku. Niečo sme si o sebe popísali, no cítila som, že si drží odstup. To ma len utvrdilo v tom, že má priateľku alebo manželku. Do toho prišla korona a zostali sme pracovať z domu. Nový režim spôsobil, že som ho pomaly vypustila z hlavy a hoci som bola stále single, mala som toľko povinností aj nových záľub, že som na neho takmer zabudla.
