Psychické problémy má každý štvrtý z nás: Prečo nie je hanbou mať psychiatrickú diagnózu?
7. 4. 2025, 7:00

Zdroj: Shutterstock
Duševné zdravie nesmie byť tabu. Ľudia s psychiatrickou diagnózou nie sú menejcenní – patria medzi nás, žijú, pracujú a milujú rovnako ako každý iný...
Zdroj: Shutterstock
Zdroj: shutterstock
Zdroj: shutterstock
Galéria k článku
Ešte donedávna sa o psychických problémoch hovorilo len šeptom. Ľudia, ktorí navštevovali psychiatra, to často tajili pred kolegami, kamarátmi, dokonca aj pred vlastnou rodinou. Slová ako „úzkosť“, „depresia“, „panická porucha“ či „bipolárna afektívna porucha“ zneli ako niečo nebezpečné, stigmatizujúce a hanebné. No pravda je úplne iná. Psychiatrická diagnóza nie je hanbou – je to meno pre stav, ktorý sa dá liečiť, pochopiť a zvládnuť.

Duševné zdravie je rovnako dôležité ako to fyzické
Keď nás bolí hlava, ideme k lekárovi. Keď si zlomíme nohu, dáme si sadru a nikoho nenapadne sa za to hanbiť. No ak máme pocit, že už nevládzeme, že sa nám ťažko vstáva z postele, že plačeme bez dôvodu alebo máme záchvaty paniky – mlčíme. Prečo? Prečo sa bojíme priznať, že potrebujeme pomoc? Duševné zdravie je súčasťou nášho celkového zdravia. Svetová zdravotnícka organizácia upozorňuje, že každý štvrtý človek na svete počas svojho života zažije psychický problém. To znamená, že sa to týka nás, našich blízkych, kolegov, susedov – jednoducho každého.
Psychiatria nie je tabu, ale nádej
Psychiatria nie je o „bláznoch“, ako to ešte stále niektorí nesprávne vnímajú. Je to medicínsky odbor, ktorý sa zaoberá diagnózou, liečbou a prevenciou duševných porúch. Psychiatrické diagnózy ako depresia, úzkostné poruchy, schizofrénia, poruchy príjmu potravy alebo poruchy osobnosti nie sú len výmyslom. Sú to reálne a veľmi náročné stavy, ktoré môžu človeku úplne ochromiť život.
Priznať si, že potrebujeme pomoc, je akt odvahy. Obrátiť sa na odborníka neznamená slabosť, ale práve naopak – silu a odhodlanie postaviť sa problémom čelom.
Neignorujte signály
Niektoré príznaky sú očividné – napríklad neustály smútok, nespavosť, úzkosť či záchvaty paniky. Iné sú nenápadné, ale rovnako vážne – strata záujmu o veci, ktoré sme kedysi milovali, podráždenosť, vyhýbanie sa ľuďom, extrémna únava alebo zmeny v apetíte. Dôležité je vedieť, že ak niečo „nehrá“, nie je hanbou to pomenovať. Čím skôr, tým lepšie.
Anketa
Mali by ste problém pred svojimi blízkymi priznať, že chodíte na terapie?
Počuli ste náš podcast?
ČLÁNOK POKRAČUJE NA ĎALŠEJ STRANE