30 kíl dole, ale nie vďaka diéte: Toto mi pomohlo! A to, čo som získala, má ešte väčšiu hodnotu

Kto by to bol pred rokom povedal, že sa raz budem fotiť do časopisu s príbehom o tom, ako som schudla. Je to zvláštny pocit – zhodiť tridsať kilogramov. A ešte zvláštnejšie je, že sa oň teraz delím verejne...

Hoci ste moju záverečnú etapu chudnutia mohli sledovať už od januára, dlhujem vám finálne zhrnutie jarnej výzvy. Mojím cieľom bolo zhodiť desať kilogramov. Začala som v polovici januára, skončila v polovici mája. A výsledok? Osem kilogramov dolu. A viete čo? Vôbec mi neprekáža, že som nedosiahla presne stanovený cieľ. Môj tréner by možno nesúhlasil, ale…

Pred rokom som prvýkrát vstúpila do fitnescentra. Prekonala som strach, zábrany, opustila svoju komfortnú zónu. A bol to práve môj tréner Roman Mózsi, ktorý vtedy stál po mojom boku. Ten, ktorý radil aj vám v článkoch počas výzvy, ten, ktorý ma povzbudzoval na začiatku, bol trpezlivý pri mojich hanblivých začiatkoch, aj ten, ktorý bol prísny, keď som hľadala únikové cesty z toho, čo som si sama naplánovala. Učil ma skúšať nové veci. A ak vám tréner sadne, môžem len odporúčať. Mne sa práve vďaka nemu odštartovala prvá veľká etapa. Od jari do septembra minulého roka som s jeho pomocou schudla vyše 20 kilogramov.

Moje prvé kroky k „samostatnosti“ neboli práve najúspešnejšie. Od septembra som sa už spoliehala len sama na seba a trochu som sa potácala. Šla som hore, potom dole, a dnes viem, že to k tomu patrí. Je to prirodzená fáza, pretože už ju môžem porovnať s tou ďalšou, ktorú som zažila počas jarnej výzvy.

Tie z vás, ktoré už nejaké výsledky dosiahli, to určite poznáte – získame pocit, že to stačí, že sme krásne schudli, načo sa ďalej namáhať? Lenže ja som nielenže nechudla, ale váhu som si ani neudržiavala. Ako mi neskôr vysvetlila Zuzka Líšková, výživová poradkyňa, ktorú ste takisto mohli navnímať z jarnej výzvy – všetko, čo sa počas redukcie učíme o strave, je len začiatok. Treba si nielen nastaviť hlavu, ale aj upevniť stravovanie ako zvyk. Aby sme po skončení chudnutia dokázali váhu udržať. A veru, mám pocit, že som na začiatku roka chytila druhý dych a postupne sa zžila s novými stravovacími návykmi.

Na konci apríla som už chodila do fitnescentra sama – úplne prirodzene. A jedla som tak, že som si už nemusela vážiť každý gram jedla, a predsa som chudla. Áno, pokazila sa mi váha, ako som už písala, ale práve vďaka tomu som si uvedomila, že jem tak, ako mám. Nemusím si strážiť každé sústo, ktoré zjem. Ani sviatky ako Veľká noc mi to výrazne „nepokazili“. Dokázala som to ustáť vrátane narodeninovej oslavy svojho syna. Dala som si kúsok torty, ale nezjedla som jej veľa. A nemala som s tým problém. Naučila som sa vnímať jedlo cez bielkoviny, sacharidy a tuky. Viem odhadnúť váhu aj zloženie taniera, aj keď jem v reštaurácii. Naučila som sa, ako posilňovať telo nielen kvôli chudnutiu, ale aj kvôli sile a svalom, aby pokožka neochabovala. Naučila som sa prirodzene vyhľadávať pohyb. Kedysi, keď som mala ísť niekam pešo, nechcelo sa mi. Dnes to vítam. Perspektíva sa otočila. Každý pohyb navyše ma teší.

A teraz k tým príjemným veciam, ktoré ženy milujú. Áno, moja energia sa úplne zmenila. To je benefit, keď z 94 kilogramov klesnete na 64 – ako teraz ja. Je to príval novej energie. Nejde len o to, že vyzeráte inak, ale že sa aj cítite inak. Nakupovanie je radosť, nie utrpenie. Veci vám zrazu sedia. Môžete si kúpiť číslo 38 či veľkosť S a ste prekvapené, ako dobre to na vás vyzerá. Zrazu na mne sedia veci, ktoré som nosila ešte pred synovým narodením. A on má dnes 15 rokov.

Okrem obdivných pohľadov priateľov a rodiny dostávam komplimenty od cudzích ľudí. A sama vnímam, že si viac spievam, tancujem, usmievam sa. Vrátila sa radosť zo života. Niežeby som ju predtým nemala, ale aj tak mám oveľa väčšiu chuť skúšať nové veci, dopriať si to, čo som si predtým odopierala. Chcem zažiť nové dobrodružstvá. A áno, zvýši sa vám aj sebavedomie. Je to opojné…

Mojich 64 kilogramov nie je konečných. Ideálne by to podľa mojej výživovej poradkyne malo byť 61. Tento článok píšem s odstupom dvoch týždňov od váženia – a už teraz viem, že mám 63 kg. Do leta sa dostanem na vysnívaných 61! Cvičenie mi pomáha. Je pre mňa mentálnou barličkou. Ak zjem niečo, čo som nechcela a potom idem cvičiť, mám menej výčitiek a viem, že všetko je v poriadku. Zuzka mi povedala, že práve pohyb je to, čo ma teraz najviac udrží v kalorickom deficite.

Takže pokračujem sama, bez odborníkov a ide to samo! Moje sebavedomie rastie s každým krokom na tejto ceste. Verím si viac ako pred výzvou. Chýbalo mi upevnenie. Dnes už poznám spôsob, ako sa dostať do tejto fázy. A môžem to kedykoľvek využiť aj v budúcnosti, ak to budem potrebovať. Zrazu mám v rukách spôsob, ako to urobiť. A čudujem sa, prečo som tak dlho čakala. Nebolo to také ťažké. A nevzalo mi to „potešenie zo života“, ako som si myslela… Často to hovoríme, keď sme fixované na jedlo v nadváhe. Vôbec nič také sa nestalo, len som potešenie našla inde.

Toto je asi najdôležitejšie, čo som sa počas tejto cesty naučila. To množstvo jedla, ktoré nás uspokojovalo kedysi, treba nahradiť novými potešeniami. Bez toho to nejde. Lebo priznajme si, jedlo je radosť. Kompenzujeme si ním stereotyp, zajedáme problémy, niekedy je to jediné svetlé miesto počas dňa. Ak to tak máte, je pochopiteľné, že priberáte. Pracujte na nových radostiach. Hľadajte komunitu – pri cvičení, joge, pilatese, tanci. Nové priateľstvá vás môžu posilniť. Otočiť váš pohľad iným smerom.

Darmo máte dobrú prácu, ktorá vás baví, aj tak môžete uviaznuť v kolotoči. A dostať sa z neho – najmä vo veku 47 – nie je ľahké. Zvyky sa roky budujú a nezmiznú zo dňa na deň. Ja som nadviazala na energiu, ktorú som mala ako tridsiatnička. Vtedy som mala milión záujmov, stíhala som viac a bola som štíhla. Jedlo nebolo stredobodom dňa. Musela som sa k tej „Ivane“ vrátiť. Oprášiť ju. Dať jej šancu. Zo „starej tetky“ som sa zmenila na niekoho, s kým sa viem opäť stotožniť. Nie, nie som dievčatko, ale zrelá žena, ktorá sa znovu cíti mladšie.

Toto nie je bodka. Ani koniec príbehu. Skôr nový začiatok – s ľahším telom, ale hlavne s ľahšou hlavou. Dnes už viem, že nejde len o kilá. Ide o pokoj, energiu a sebadôveru, ktorá sa nedá získať prejedaním a nedá sa ani kúpiť, len vybudovať. Pomáha to neskôr v mnohých iných oblastiach. Celkovo vás to posilní. A ak som to zvládla ja, ktorá sa kedysi vyhýbala schodom aj zrkadlám, zvládne to každá z vás. Len sa musíte rozhodnúť, že to tentoraz spravíte inak. Nie rýchlo, nie dokonale, ale úprimne. Pre seba. Verím, že som vás k tomu aspoň trochu inšpirovala.