Schudla som a čo teraz? Prezradím vám, ako pokračovať a udržať si váhu bez stresu a výčitiek

Celkové zhodnotenie vám podám v poslednom článku, v ňom zverejním aj výsledok a to, či sa mi podarilo schudnúť toľko, koľko som si predsavzala. Veď ja som ešte stále nestála na váhe a úprimne, som v napätí. Teraz sa však chcem zamerať na prechod z fázy redukcie hmotnosti do bežného stavu. A tu si musíme najprv povedať, čo pre mňa „bežný stav“ znamená.

Priznám sa, že som človek, ktorý má rád systém a pravidlá. Viem, že nie každému to vyhovuje. Poznám aj ženy, ktoré sú skôr intuitívne a viac improvizujú – prísne pravidlá ich skôr zväzujú, než im pomáhajú. A keď vybočia z harmonogramu, často si to vyčítajú. Tie potrebujú voľnosť aj v stravovaní. Ja, naopak, potrebujem rámec. Niečo, čo ma drží. A v tom vymedzenom „dvorčeku“ sa potom môžem slobodne hýbať. Tak som to mala aj s jedlom. Mojím rámcom bol denný príjem kalórií a vyvážené zloženie taniera – o tom som písala minule. Konkrétne jedlá si potom prispôsobujem podľa chuti, dostupných surovín a času, ktorý mám na varenie.

Blíži sa čas, keď prejdem z redukcie hmotnosti do udržiavacej fázy. Znamená to, že sa mi upravia hodnoty – ak už nebudem v nadváhe, zvýši sa mi odporúčaný kalorický príjem a zároveň získam trochu viac voľnosti v stravovaní.

Zaujímavé je, že Zuzka Líšková, moja výživová poradkyňa, mi od začiatku vravela, že si nemusím vážiť každé jedlo. Stačí sa naučiť odhadovať. A takisto, že si nemusím všetko zapisovať do kalorických tabuliek, lebo to aj tak nie je úplne presné. No napriek tomu som sa vážila aj zapisovala. Asi som si neverila. Až kým sa nestalo niečo veľmi jednoduché, pokazila sa mi kuchynská váha. Nepomohla ani výmena baterky. Tak som si povedala – dobre, skúsim to bez nej. Veď som to mala vyskúšať už dávno. A čo sa stalo?

Nestalo sa vôbec nič dramatické. Jednoducho som fungovala ďalej, akoby som jedlo stále vážila. Áno, odhadujem množstvá, ale po roku už to mám v oku. A svet sa nezrúti, keď si niečo nezapíšem alebo zle odhadnem. Keď natrafím na novú potravinu, zapisujem si ju len zo zvedavosti – chcem vedieť, koľko má kalórií a aké má zloženie. Takže – musela sa pokaziť váha, aby som sa naučila väčšej samostatnosti.

Všetko zlé je na niečo dobré, ako sa vraví. A práve teraz, vo fáze prechodu, to vnímam ako dar. Lebo čo je dôležité? Aby sa to, na čom som tak dlho pracovala, stalo prirodzenou súčasťou môjho života. Rovnako prirodzenou, ako bol predtým prebytok jedla, keď som ešte len začínala.