Výzva skončila, ale ja pokračujem: Čo sa stane, keď sa už nikto nepozerá? Ako funguje motivácia

Výzvy slúžia na to, aby sme začaté veci aj dokončili. A posúdili výsledok. Pre mňa to bolo hlavne nové nakopnutie a vytvorenie návyku.

Keď sa väčšina ľudí na niečo zameria, danú činnosť si postupne osvojí a časom sa dostane do fázy stereotypu a zvyku. Mne to trvalo vyše roka. Dlho som nemala pocit, že pohyb je už „môj“, že mi chýba, keď ho vynechám, alebo že by sa stal takým zvykom ako čistenie zubov. Vysvetľovala som si to tým, že mám jednoducho „kreatívnu dušu“, ktorá stále túži po nových podnetoch, a stereotyp ju skôr ubíja. No jedného dňa som natrafila na zenovú múdrosť o myslení začiatočníka, ktorá sa volá šošin, a odvtedy ma sprevádza.

Šošin znamená pozerať sa na veci s postojom, akoby sme ich robili prvýkrát, aj keď ich robíme roky. So zvedavosťou, s pokorou a otvorenou mysľou. Bez pocitu, že „už všetko vieme“. V praxi to znamená, že aj keď cvičíme roky, stále môžeme aj v obyčajnom drepe objaviť niečo nové. Že sa neopustíme, keď nám niečo nejde, vezmeme to ako výzvu, nie ako zlyhanie. Ego ostáva v úzadí a vy sa stále učíte. Takisto sa zistilo, že mozog najviac rastie vtedy, keď sa učíte niečo nové. Vtedy je najviac vnímavý, plastický, prítomný. Automatizácia tieto procesy tlmí, no aj tá má v živote svoje miesto.

Preto si napríklad jedlo pripravujem rutinne, ale každý týždeň sa snažím vyskúšať nový cvik. Alebo pracujem efektívne, na istotu a raz za čas zámerne vybočím z toho, čo už viem. Taktiež som sa dostala do bodu, keď mi cvičenie chýba. V prípade, že ho vynechám, niečo mi nesedí. No zároveň, keď si začnem myslieť, že „už viem dosť“, spomeniem si na šošin. Práve vtedy prestávam rásť. Skúšanie nového nie je len o tele, posilňuje aj psychiku. Rutina je skvelá, ale bez výziev sa môže zmeniť na zlatú klietku. V podstate preto vznikla na začiatku roka táto jarná výzva, aby som sa znova nakopla, objavila radosť z pohybu a posunula sa ďalej. A podarilo sa.

Uvedomujem si, že sa musím osamostatniť. Či už od výživovej poradkyne, alebo od trénera. A keď som začala viac cvičiť sama, musela som si priznať, že stále robím to isté. Došlo mi, že fitcentrum je pre mňa nástroj, nie cieľ. Asi zo mňa nikdy nebude fitneska. Ani expertka na pohyb. Nepamätám si názvy svalov, nebaví ma to. Nevylučujem, že sa to nezmení, ale dnes viac cítim svoj potenciál inde – v tanci. Tam sa cítim doma, tam chcem rásť. Vo fitcentre mi zatiaľ stačí zapnúť autopilota. A držať sa jednoduchého pravidla: nemusím byť génius na stroje, ale je užitočné im rozumieť natoľko, aby som napredovala.

Preto na záver mojej výzvy vravím: nemusíte sa denne prekonávať ani silou-mocou vyskakovať z komfortnej zóny. Buďte svojské. A rastite v tom, čo vám dáva zmysel. Ale hlavne, nezabudnite sa hýbať. Ja neprestávam.