Zhodila som 20 kilogramov za 6 mesiacov! Nebolo to ľahké, ale ani také ťažké, ako som to čakala

V januári pred rokom som si povedala, že tento rok schudnem. Áno, bolo to novoročné predsavzatie a bolo jedno z mnohých. Každý rok si nejaké dávam a skoro žiadne nesplním. Ani toto nevyzeralo nádejne. Napriek tomu som nad tým veľa premýšľala, hlavne, ako začať.

Myslím, že toto je jeden z najväčších problémov. Mám začať cvičiť? Kde a ako? Doma alebo v posilňovni? Mám behať vonku alebo cvičiť podľa nejakej aplikácie? Ako si upraviť stravu? Mám osloviť nejakú výživovú poradkyňu alebo radšej si stravu upraviť podľa seba? Mám si jednoducho nájsť zdravšie varianty toho, čo jem? Alebo len zmenšiť porcie? Mám skúsiť nejakú diétu? Mám len zmeniť stravu alebo aj začať cvičiť, alebo všetko naraz, alebo nejako postupne a za sebou? Všetky tieto otázky asi trápia mnohé z nás, ktoré sme si vymysleli novoročné predsavzatie: Chcem schudnúť.

Keď sa vrátim k svojmu príbehu, mne to trvalo presne mesiac, kým som prvýkrát zašla do fitnescentra, a to nie cvičiť, len sa opýtať, či majú osobného trénera a vypýtať si naňho kontakt. A ďalší mesiac, aby som mu napísala. Nie, nezavolala som, lebo som sa hanbila, ale našla som ho na Instagrame a napísala mu správu. Potom to šlo rýchlo, dohodli sme sa, že začneme v marci. Keď prišiel ten deň, vôbec sa mi tam nechcelo ísť. Bála som sa, že to nezvládnem, že mi tréner nesadne, že sa strápnim, že budú na mňa všetci zazerať.

Povedala som si, že ak mám naozaj niečo natrvalo zmeniť, potrebujem trénera. Áno, nie je to lacné a nie každá z nás takú možnosť má. Mne sa náhodou teraz darilo, tak som to využila. Poznám sa a viem, že dozor a termíny sú pre mňa dobrá motivácia. Inak to vzdám.

Keď som sa s trénerom Romanom dohadovala na prvom stretnutí o tom, čo chcem dosiahnuť, začala som tým, že sa v podstate chcem len rozhýbať, lebo celý deň sedím za počítačom a ledva urobím tisíc krokov. Nechcem, aby ma bolel chrbát a pohyb potrebujem. Smerovala som to viac k zdravotnej stránke ako k snahe schudnúť. Akoby som sa pred cudzím človekom hanbila priznať, že nie som so sebou spokojná. Až na tom ďalšom som sa vyjadrila jasnejšie, áno, chcem aj schudnúť, a tak sme sa podrobnejšie dohodli na váhe, urobil mi analýzu a vypočítal denný príjem kalórií.

V polovici marca som vážila 94 kilogramov. Veľmi veľa. Bola to moja najvyššia váha, ak nerátam obdobie tehotenstva. Lenže väčšinu života som nemala toľko kíl, preto som si samu seba dokázala predstaviť, ako môžem vyzerať štíhlo. Nechcela som mať hneď 58 kilogramov, stačilo by mi tých 74, čo je stále neuveriteľných 20 kíl dole. Tréner povedal, že bez stravy to nejde. Nech mu do konca mesiaca fotím, čo jem a nič nevynechám a on mi to bude komentovať.

Poviem vám, tak som sa kontrolovala, ešte sme ani nič neupravili. Lebo som sa hanbila posielať všetko, čo do seba pchám… O dva týždne, keď zistil, že moje vstupné údaje si neuložil a museli sme sa vážiť znovu, som mala o dve kilá menej. Už len 92.

Stravu som upravovala veľmi postupne. Najprv som mala vynechať pečivo večer, pridať viac zeleniny a ovocia. Menej sacharidov, hlavne večer. Postupne pridať viac mäsa a bielkovín.

A najdôležitejšie bolo vážiť si jedlo, aby som nepresahovala svoj vypočítaný kalorický príjem. Stiahla som si aplikáciu Kalorické tabuľky do mobilu a vďaka váženiu som si uvedomila, že môj hlavný problém sú veľké porcie. Že štyri kopčeky ryže sú naozaj veľa, aj keď sú maličké. Rovnako ako tri rožky s nejakou nátierkou a podobne. Jednoducho som si dovtedy myslela, že jem normálne, ale pri vážení jedla a následnom zapisovaní som pochopila, že jem oveľa viac, ako mám.

Nedostala som žiadny výživový plán ani recepty, ani som nemenila stravu za niečo celkom iné, na čo som bola zvyknutá. Tréner mi radil, aby som to nerobila, lebo to nevydržím. Stačí, keď zmenším porcie, aby som neprijala viac kalórií počas dňa, a tiež, aby som vymenila veľmi kalorické jedlá za menej kalorické, lebo sa viac najem. Čo je pravda, namiesto jednej čokoládovej tyčinky, hoc aj sa tvári zdravo, si môžem dať porciu vločiek s medom, jednoducho čísla nepustia. Keď som si začala nahadzovať jednotlivé potraviny do aplikácie, rýchlo som prišla na to, čo jesť a čo nie… Z čoho si dopriať menej a z čoho viac.

Tréningy som si naozaj užívala. Keby som mala viac financií, cvičenie s trénerom by som si dopriala každý deň. Skutočne. Ale takto sme trénovali dvakrát až trikrát za týždeň a zvyšné dni som chodila do „fitka“ sama. S trénerom som viac posilňovala a budovala svalstvo a sama som robila kardio, teda viac som sa zapotila – na bežiacom páse, bicykli či „orbitreku“

Po septembri som už zostala sama. Moja motivácia veľmi klesala. Mala som 72,5 kilogramu, cítila som sa skvele. Menila som oblečenie za menšie čísla a každý mi hovoril, ako dobre vyzerám. Aj samu seba som vnímala oveľa pozitívnejšie. V septembri som začala tancovať, chcela som si nájsť nejaký ďalší pohyb, ktorý by ma bavil. Fitnescentrum bolo o chudnutí, teraz som mala v pláne hýbať sa, pretože to chcem.

V lete som veľa bicyklovala, to bolo super, ale blížila sa zima a vedela som, že si musím nájsť niečo, čo budem môcť robiť po celý rok. Takže dvakrát do týždňa chodím tancovať, dvakrát až trikrát do fitnescentra, no niekedy ho nahradím inou aktivitou. Jednoducho sa mi bez trénera a termínu už nechce každý deň cvičiť vo fitnescentre.

Najlepším radcom pri chudnutí je vaše vlastné telo. Ak sa cítite lepšie, máte viac energie a vidíte malé zmeny, ste na správnej ceste. Nebojte sa experimentovať, zlyhať a znovu začať. Chudnutie nie je šprint, ale maratón.

Pochopila som, že po pol roku a dosiahnutí nejakých výsledkov je celkom prirodzené trochu zastať, nadýchnuť sa, uvedomiť si, čo som dosiahla a čo ešte chcem dosiahnuť, ako to chcem dosiahnuť, či tak ako doteraz alebo ísť na to inak. Ako keby ste sa ocitli na rázcestí a treba nanovo prehodnotiť, čo ďalej. Ja to tak mám, ale vôbec to nevzdávam ani to nepovažujem za nejaký koniec. Skôr ide o zastávku na poobzeranie sa okolo seba vrátane pohľadu na seba. Preto od budúceho čísla začínam akoby odznova a idem ďalej… A vy môžete byť pri tom!