Ako študentka som sa vždy tešila na nové vydanie Nového Času pre ženy a jeho pestrý obsah. Dnes mám to šťastie, že ho spolu s mojimi kolegyňami tvorím pre vás aj ja a veľmi ma to baví. Rada prinášam v jednotlivých rubrikách nové informácie, zaujímavé postrehy, i moje vlastné myšlienky. Okrem domácnosti, vzťahov, zdravia, ezoteriky či hlavnej témy, píšem aj skutočné príbehy, ktoré sa stali mojou srdcovkou. Keď som začala spracovávať príbehy, ktoré vytvoril sám život, prišla tá najväčšia radosť z práce v časopise. Rada dostávam do povedomia osudy žien, ktoré nemajú v živote na ružiach ustlané a napriek tomu sa nevzdali. Rovnako obľubujem také, v ktorých sa ženy inšpirujú navzájom. Vďaka nim i ja sama napredujem.

Soňa Andrisíková

Obdobie Dušičiek a Sviatku všetkých svätých nám viac ako inokedy pripomína tých, ktorí už nemôžu byť s nami. Je to smutné a bolestivé, najmä ak je strata čerstvá. Ako sa vyrovnať s tým, že tu nie je naša milovaná osoba? Nemôžeme ju objať či povedať jej, že ju máme rady. A máme tento pocit prekonávať či sa s ním radšej zmieriť? Príbehy našich čitateliek vám možno pomôžu...

Gabriela (57): „Rodičia by nemali prežiť svoje deti.“

Vydávala som sa, keď som mala devätnásť. Boli sme veľmi šťastní, ja aj manžel Ľuboš. Všetko sa nám darilo. Mňa zamestnali v jednej odevnej firme, manžel bol stavbár a popri tom si privyrábal, kde sa dalo. Chodil na rôzne fušky, aby sme si pekne zariadili svoj byt, ktorý sme dostali ako novomanželský, a mali peniaze, keby náhodou prišiel ďalší člen rodiny. Spočiatku nám neprekážalo, že sme len dvaja. Užívali sme si jeden druhého a čas strávený spolu. Nevyskakovali sme si, ale nemali sme žiadne vedľajšie výdavky, takže sme si sem-tam mohli dovoliť aj nejakú dovolenku. Na rozdiel od našich známych, ktorí v tom čase mali minimálne jedno dieťa a ďalšie bolo na ceste.

Niečo im chýbalo No po čase sme cítili, že aj my by sme chceli mať dieťatko. Naši rovesníci už mali školákov. Všade som videla len mamičky s kočíkom, tehotenské brušká. Bola som vyslovene alergická na otázky ohľadom detí, ktoré mi kládli rodičia alebo svokrovci. Keď mi v decembri meškala menštruácia, bežala som k doktorovi, ktorý mi tehotenstvo potvrdil. Boží dar. Vytúžené dieťatko. Na Vianoce som dala Ľubošovi pod stromček vlastnoručne ušité detské ponožky. Všetko sme nachystali a každý deň sa tešili na našu malú lásku. Bude to chlapček? Alebo dievčatko? Keď sa narodil malý Gabriel, priniesol nám veľa lásky a radosti. Boli sme kompletní.

Nešťastný deň Tak ako nám bol Gabko nečakane darovaný, bol aj vzatý. Malý rástol ako z vody a my sme nič zlé nepredpokladali. Neopatrný vodič však spôsobil dopravnú nehodu. Spomínať na to je bolestivé aj takmer po tridsiatich rokoch. Žiaľ matky, ktorá prišla o svoje dieťa, sa nedá opísať. Je jedno, či máte jedno dieťa alebo päť, či má štyri roky alebo štyridsať. Veľakrát som si vravela, že som mala umrieť s ním. Nechcelo sa mi žiť. Hoci sa Ľuboš snažil utešiť ma, prekážalo mi všetko, aj ja sama. No bez jeho trpezlivosti a lásky by som to nezvládla. Chodili sme spolu na cintorín každý deň. Jeho veci som darovala charite, nemohla som mať nič doma, len tie ponožky, čo som sama ušila… Prekonala smútok? Žila som. Pomohlo mi až ďalšie dieťatko, ktoré prišlo ako blesk z jasného neba a vrátilo nám šťastie. Všetko sme si užívali, no už s veľkou pokorou. Mária sa narodila tri roky po nehode. A&nbsp;Gabika o ďalšie dva. Mám dve zdravé a&nbsp;krásne dcéry a som dokonca novopečená babka. Užívala som si obe a ďakovala za ne, áno, bola som aj prehnane bojazlivá v istom období. Vyrástli, dospeli. Rady sa k nám vracajú. Svojim dcéram som vždy vravela, že ich z nebíčka chráni braček, ktorý je malý anjelik. Neprejde deň, keď by som si nespomenula na Gabriela. Niektoré spomienky sú už hmlisté. No bol mojím dieťaťom, a preto nikdy nezabudnem. Tak ako neodíde bolesť z jeho straty. No naučila som sa s ňou žiť.

Ema (35): „Mamina láska, starostlivosť mi chýbajú každý deň.“

Keď som bola v puberte, bola som zlá a papuľnatá. Mama mi neuveriteľne liezla na nervy. Bola by som ju najradšej poslala aspoň na mesiac niekam preč, nech mi dá pokoj a ja si môžem život riadiť po svojom.

Aj najlepšou priateľkou Našťastie, puberta trvá len pár rokov.Odišla som na vysokú, no s mamou sme si stále volali, keď som nevedela, čo ako prať, hneď som jej posielala esemesky a ona vždy pobavene odpovedala. Po príchode z internátu mi vždy vypekala koláče. Keď som v poslednom ročníku chcela odísť zo školy, pretože môj milovaný doktorand ma nechal, prišla za mnou vlakom do hlavného mesta, aby mi povedala, že mám na lepšieho. Moja mama bola hrdinkou aj mojou spriaznenou dušou a najlepšou priateľkou, akú som kedy v živote mala.

Zasiahla choroba Po škole, keď som sa snažila postaviť na vlastné nohy, prišla najtvrdšia rana v mojom živote. Mama má rakovinu. Čo je najhoršie, dlho s tým bojovala sama. Nechcela to nikomu povedať. Zriadila účet, kde odkladala peniaze na pohreb. Taká bola, do poslednej chvíle starostlivá. Jej stav sa rýchlo zhoršoval. Chcela som jej toho toľko povedať, toľko od nej počuť a ešte sa naučiť. Absolútne som nebola pripravená žiť bez nej. Po strašnom plači, kriku, hneve a bolesti som nevedela, čo jej mám povedať. Ako ju utešiť, pomôcť umierajúcej žene. Najprv som sa jej ospravedlnila za to, že som bola v puberte zlá a chcela som ju poslať preč. Dala by som všetko na svete za to, aby som to mohla vziať späť. Moja mama sa tak rozosmiala ako nikdy dovtedy ani potom. Povedala mi, aby som si na to spomenula, keď budú moje deti papuľovať, že bude pri tom.

Najhoršie prvé mesiace Bojovala, kým sa dalo. No odišla. Najťažšie boli tie nasledujúce mesiace. Nemohla som jesť ani spať, nič ma nebavilo. Otec sa márne snažil komunikovať so mnou. Raz som skolabovala a na pohotovosti ma ošetrovala stará pani doktorka. Povedala mi vetu, ktorej som vtedy neverila, no dnes, po desiatich rokoch, jej rozumiem: „Na všetko je dobrý iba doktor čas.“ Naozaj to tak bolo. Neznamená to, že mi chýba menej. Chýbala mi, keď som sa vydávala, keď som bola tehotná, keď sa malý narodil a ja som absolútne nevedela, či to, čo robím, je správne. Vtedy asi najviac... Aj teraz, keď je ešte len škôlkar a sem-tam sa hodí o zem, začnem sa smiať, lebo cítim pri sebe usmiatu mamu. Doktor čas mi pomohol zmieriť sa s tým, že už tu nie je, no chýba mi stále rovnako silno.

Vyznali ste sa aj na Facebooku

Adriana: Pred 11 rokmi som stratila otca a minulý rok maminu. Doteraz som sa s tým nevyrovnala, to sa nedá. A už vôbec som sa nevyrovnala so smrťou svojich dvoch detí. S tým sa človek musí naučiť žiť. Rodičia odišli vinou rakoviny a po smrti mojej mamy mi môj manžel oznámil, že aj on má tú hnusobu. Našťastie mi ho tu ešte Boh nechal. Hlavne kvôli našej dcérke. A dúfam, že sa tá mrcha už nevráti.

Tamara: Nikdy sa s tým človek nevyrovná, nikdy nezabudnem na svojho milovaného bračeka a spomeniem si na neho nielen na Dušičky. Stále mi bude chýbať. Tú bolesť vám nikto nevytrhne.

Zuzka: Nikdy sa s tým človek nevyrovná, len si na tú bolesť časom zvykne. Musíte to prijať, pretože žiť treba ďalej. Verím, že sa tam raz stretnem so svojimi milovanými.

Timea (21): „V snoch sa znova stretávame a cestujeme.“

Bol rok 2018, keď moja babka zostala na dôchodku a užívala si život. Mali sme veľmi dobrý vzťah a plánovali sme spolu výlety, náš hlavný cieľ bola Praha. Obe sme milovali kávu a dobrodružstvo. No babku začala často bolievať hlava. Neprikladala tomu veľký význam. O niekoľko dní ju začala trápiť aj bolesť zuba. Zubár jej povedal, že má iba prievan, no o pár dní nato jej očernelo celé líce, tak sme zháňali nejakých lepších lekárov. Nakoniec jej zistili problém s nejakým mostíkom. Nastolená liečba nezaberala. S blížiacimi sa vianočnými sviatkami sa stupňovala aj babkina bolesť.&nbsp;

Strašná diagnóza Dva dni pred Štedrým dňom začala mať záchvaty bolesti. Bol to hrozný pohľad, najhoršia bola naša bezmocnosť. Zavolali sme sanitku, no boli sviatky a po troch hodinách nám volali, aby sme si po ňu prišli. Vraj by bola jediná pacientka na oddelení. No na druhý deň sa záchvaty zopakovali, a tak sme ju odviezli do inej nemocnice. Strávila tam celé sviatky, bola na liekoch a po sviatkoch jej lekári robili všetky možné vyšetrenia. Prišli na to, že má rakovinu lícnej kosti. Začala podstupovať liečbu a po dvoch mesiacoch ju pustili domov, pretože sa jej polepšilo. Do nemocnice chodila už iba raz do týždňa. Doma sme sa pri nej striedali. Začali jej vypadávať vlasy, líce mala tvrdé ako skala a studené, ako keby ani nebolo súčasťou jej tela. Potom sa jej zdravotný stav natoľko zhoršil, že začiatkom apríla išla znovu do nemocnice. Vtedy sme všetci verili, že sa vráti živá a zdravá, no v skutočnosti to bolo poslednýkrát, keď bola doma.

Smutný koniec Chodili sme ju navštevovať a v deň, keď ju mali pustiť domov, sa jej rapídne zhoršili výsledky a postupne aj stav. Nádor sa jej začal dostávať do mozgu, veľmi schudla, prestala vidieť. Pamätám si, ako som bola pri nej a modlili sme sa spolu. Pri odchode som ju pobozkala a ona mi nahmatala čelo a dala požehnanie. V posledný deň, keď sme ju boli navštíviť, som sa jej spýtala, či vie, kto som, a ona, že nevie. Rozplakala som sa. Boli sme dve spriaznené duše, ktoré si vedeli užívať život naplno, a mali sme spoločné plány o cestovaní, no všetko bolo razom preč.&nbsp;&nbsp;

Nestihli sa rozlúčiť Mali jej urobiť ešte nejaké vyšetrenia a na druhý deň sme ju chceli previezť, keďže si priala zomrieť doma. Bol utorok ráno a z nemocnice volali, že ak prídeme do dvadsiatich minút, stihneme sa s ňou rozlúčiť. No nestihli sme to. Naša babička náš opustila 26. 6. 2019 vo veku 65 rokov. Keďže sme si boli také podobné a blízke, mám pocit, že mi kúsok môjho ja chýba a nikto nikdy ho nenahradí. Je to viac než rok a ja stále neverím, že tu nie je. Čakám, že sa otvoria dvere a spýta sa ma, prečo som smutná, však ona bola iba v práci. Často sa vyskytuje v mojich snoch a spoločne v nich cestujeme. S tou bolesťou sa vyrovnať nedá, človek sa s ňou učí len žiť. Vážme si život, kým ho máme a sme zdraví.

Smútok sa musí prežívať, nedá sa s ním vyrovnať

Radí odborníčka Mgr. Veronika Kuricová, psychologička

Smútok zo straty blízkeho patrí v&nbsp;živote k tým nepríjemným pocitom, často spôsobuje aj fyzickú bolesť. Po strate, keď nám blízky najviac chýba, si myslíme, že táto bolesť sa nikdy neskončí. Dokonca poznáme terminológiu „komplikované smútenie“, ktoré blokuje vyrovnávanie sa so zmenou v&nbsp;živote po strate blízkeho (náhla smrť, smrť dieťaťa, smrť niekoho, s ktorým sme mali nevyjasnené vzťahy...). Vtedy môže smútok prerásť až do depresie, túžby ukončiť život, spôsobiť poruchy spánku, somatické ťažkosti, môže dôjsť k zmene správania v zmysle zvýšenej agresivity alebo aktívneho odmietnutia rozprávať sa o&nbsp;zomrelom.

Čo robiť? V prvom rade, smútok je emócia, takže sa musí prežívať, nedá sa s ňou vyrovnať. Je prirodzenou reakciou na stratu blízkeho človeka alebo niečoho, na čom nám záležalo. Ide najmä o to, aby sme sa adaptovali na novú, zmenenú situáciu. Najlepšou radou je, aby sme nechali smútok v nás voľne plynúť, po čase sa jeho prejavy menia. Spočiatku bolestivý a&nbsp;permanentný smútok neskôr prichádza vo vlnách a postupne sa mení na pokojné smútenie za blízkym. Môžeme plakať, keď sa nám dá plakať, slzy pomáhajú vyplavovať stresové hormóny aj napätie. Rozprávať sa o strate, ak to potrebujeme, utiahnuť sa do samoty, ak je to regeneračné. So stratou bývajú spojené aj iné emócie, ako je hnev, strach, pocity viny. Všetko je v poriadku. Nič by sme nemali v sebe potláčať, ale ani veľmi pestovať.

Čo pomáha? ● Niekedy pomáha napísať list, v&nbsp;ktorom vyjadríte všetky pocity – aj hnev, aj ľútosť, čo už nezažijete, aj ospravedlnenie. Pomáha uzatvoriť neukončené záležitosti. ● Vypestujte si nový druh vzťahu so zomrelým, akoby ste mohli aj naďalej udržiavať kontakt. Môže sa dokonca stať akousi pomáhajúcou bytosťou. Práve cintorín býva tým miestom, kde sa možno so zomrelým v duchu porozprávať. ● U nábožensky založených ľudí, veriacich na posmrtný život, pomáha aj predstava, že ich blízky je niekde, kde je mu lepšie. ● Prospešná je aj predstava, že aj keď blízky umrel, môže naďalej žiť vo vašom srdci alebo v mysli, v&nbsp;DNA (ak je to rodič).

A na záver... Každá z nás má prirodzené predpoklady na to, aby sa vyrovnala so stratou blízkeho a prešla prirodzeným procesom smútenia (trvá pár mesiacov až jeden, dva roky). Je pravda, že ak tento proces nejde ľahko, je vhodné vyhľadať odborníka, ktorý môže pomôcť (psychoterapeut, duchovný sprievodca, kňaz...). Väčšina z nás to zvládne sama a prirodzene.

Malý syn rástol ako z vody a my sme nič zlé nepredpokladali: To, čo prišlo, bolo ako zlý sen!

Autor článku

Soňa Andrisíková

Výber pre vás

Malý syn rástol ako z vody a my sme nič zlé nepredpokladali: To, čo prišlo, bolo ako zlý sen!

Autor článku

Soňa Andrisíková

Súvisiace články

V tehotenstve išlo všetko hladko až do osudovej návštevy lekára: Reakcia priateľa ju šokovala!

Trpký osud manželov: Ona podľahla zákernej chorobe a on urobil niečo, z čoho vám vyskočí tlak!

Annina dcérka začala často plakávať: Trvalo dlho, kým sa jej priznala, že... TOTO nečakala!

Narodil sa nám zdravý synček, ale potom som si všimla veľmi čudné veci: Diagnóza nás šokovala!

Ivana začala chudnúť a vracať: Keď lekári oznámili krutú diagnózu, zatmelo sa jej pred očami

Manželia spolu prežili neskutočných 75 rokov: Tajomstvo večnej lásky? Musíte robiť hlavne TOTO

Výber pre vás