Rok 1982 bol pre Eriku Cintulovú náročný. Nielenže začala externe študovať na Univerzite Komenského v Bratislave, ale našla si prvé zamestnanie. Stala sa upratovačkou na Kežmarskom hrade. „Nebola som nadšená, že mali voľnú len túto pozíciu. Ale môj nebohý otec mi povedal: ,Nejako začať musíš‘,“ spomína Spišiačka, ktorá zhruba rok umývala podlahy, utierala prach z exponátov či prala závesy.

Toto je röntgenový prístroj, ktorý pochádza z uhorských čias.
Toto je röntgenový prístroj, ktorý pochádza z uhorských čias.
Zdroj: LUCIA LUKUŠOVÁ

Erika, riaditeľka múzea

  • študovala dejiny kultúry
  •  hrad je jej druhým domovom
  • najradšej má prelom 18. až 19. storočia

     

    Asi najnáročnejšie bolo, keď som hrad upratovala aj v dvadsaťstupňových mrazoch. Ale nič neľutujem.
    Asi najnáročnejšie bolo, keď som hrad upratovala aj v dvadsaťstupňových mrazoch. Ale nič neľutujem.
    Zdroj: LUCIA LUKUŠOVÁ

Skúsenosti, z ktorých čerpá dodnes

Kým sa vypracovala od najnižšieho po najvyšší post, trvalo to približne dve desiatky rokov. Medzitým pracovala ako sprievodkyňa, dokumentátorka či zástupkyňa riaditeľa. „Každá pozícia mala svoje úskalia. Asi najnáročnejšie bolo, keď som hrad musela upratovať aj v dvadsaťstupňových mrazoch. Ale nič neľutujem. Všetky skúsenosti ma posilnili a dnes viem objektívne zhodnotiť prácu svojich kolegov,“ tvrdí pani riaditeľka, ktorá sa občas zasníva a myslí na to, aké by bolo byť hradnou paňou. „Mala by som služobníctvo, ktoré by mi kúrilo v obrovskom kozube, a nerobila by som nič iné, len by som od rána do večera čítala knižky.“

Na hrade pôsobí viac ako 40 rokov.
Na hrade pôsobí viac ako 40 rokov.
Zdroj: LUCIA LUKUŠOVÁ

Trpezlivý detektív

Hoci správa historického objektu ju naplno zamestnáva, má na starosti aj zbierkový fond významného lekára Vojtecha Alexandra. V rámci neho sa pýši prvým röntgenovým prístrojom, ktorý používal doktor a ktorý pochádza ešte z uhorských čias. „Občas mi je ľúto, že už nie som v prvom kontakte s novými historickými predmetmi a nebádam, odkiaľ sú a na čo sa používali. Prácu dokumentátorky možno prirovnať k detektívke. Vyžaduje si obrovskú trpezlivosť. Veľmi sa teším, že práve ja som mala možnosť a katalogizovala som historickú lekáreň. Pomáhala mi s tým pani, ktorá v nej kedysi pracovala,“ pokračuje.

Práve ona katalogizovala historickú lekáreň.
Práve ona katalogizovala historickú lekáreň.
Zdroj: LUCIA LUKUŠOVÁ

Duchovia na hrade?

Po chodbách i nádvorí historického skvostu sa pohybuje takmer štyridsať rokov. Neraz mala dokonca strach. „V kaplnke sme zažili zvláštne veci. Počas predstavenia sa sama od seba vypínala a zapínala technika, hoci žiadne rušivé elementy v jej okolí neboli. Prípadne sa samy zabuchli dvere, ktoré sme inak zatvárali veľmi ťažko. Neraz som počula kroky či cítila niekoho za sebou. Moja láska k tejto práci je však silnejšia ako obavy z nevysvetliteľných javov alebo duchov možno predchádzajúcich majiteľov,“ vraví. Kaplnka nie je jediné tajuplné miesto na hrade. Aj do veže nerada chodieva sama. „Raz sme zažili spustenie alarmu, ktorý reaguje na pohyb. Keď prišli policajti, aby terén prehľadali, pátrací pes sa zaťal a nechcel do miestnosti vkročiť,“ udivuje historkami.

V kaplnke sa často dejú nevysvetliteľné veci.
V kaplnke sa často dejú nevysvetliteľné veci.
Zdroj: LUCIA LUKUŠOVÁ

Nie je Thököly ako Thököly

Napriek tomu, že Erika Cintulová múzeu šéfuje, nemá problém chytiť metlu, prípadne sprevádzať turistov. „Návštevníkov možno rozdeliť na dve kategórie – tí, ktorí vás chcú nachytať, a skutočných záujemcov o dejiny. Mali sme tu tiež takých, ktorí sa volali rovnako ako poslední majitelia objektu Thökölyovci. Prišli sem, nárokovali si na hrad, žiadali vydať všetky tržby a kľúče. Pritom ostatná generácia rodu nemala potomkov, takže to, že sa niekto volá Thököly, ešte neznamená, že mu to tu bude celé patriť,“ dodáva na záver.

Hrad si chceli privlastniť aj falošní majitelia.
Hrad si chceli privlastniť aj falošní majitelia.
Zdroj: LUCIA LUKUŠOVÁ