Literárne špičky ako Pavol Országh-Hviezdoslav, Martin Rázus či Martin Kukučín a ďalší Kežmarok veľmi dobre poznali. Študovali totiž na miestnom lýceu. Aby dosahovali čo najlepšie výsledky, pravidelne chodievali do školskej knižnice. Knižné diela známych i menej známych autorov opantali aj knihovníčku pani Katarínu.

Nadšená knihovníčka

  • vyštudovala cestovný ruch
  • v súkromí knihy nečíta
  • vo všetkých historických dielach listuje s veľkým rešpektom

Plesne na papieri

Stopäťdesiattisíc zväzkov kníh je uložených na treťom poschodí niekdajšej školy podľa presných pravidiel. Preto kto chce na tomto mieste pracovať, základným predpokladom na úspech je zmysel pre poriadok. Kežmarčanka ho nesporne má. „Z našej knižnice si rôzni bádatelia diela požičiavajú, a tak odkiaľ knihu vezmem, na to isté miesto ju musím vrátiť. Okrem toho sú potrebné znalosti cudzích jazykov. Nemčina je samozrejmá, latinčinu ovládam pasívne, po anglicky hovorím, keďže som bola kedysi turistickou sprievodkyňou a ovládam tiež základy maďarčiny,“ vymenúva rodená východniarka, ktorá v každej knihe listuje výlučne v rukavičkách. „Chránia jednak mňa pred plesňami, ktoré sa v nich môžu nachádzať, a na druhej strane aj vzácny papier – pH rúk totiž môže spôsobiť jeho deštrukciu,“ vraví odborníčka.

Už dvadsaťtri rokov pracuje v najväčšej školskej historickej knižnici v strednej Európe.
Už dvadsaťtri rokov pracuje v najväčšej školskej historickej knižnici v strednej Európe.
Zdroj: LUCIA LUKUŠOVÁ

Nápoj mladosti si nepripraví

Na policiach je uložená beletria, odborná literatúra, poézia, ale aj kuchárske knižky. „Unikátom je napríklad dielo z roku 1585. Kuchársku knižku napísala žena, čo bolo vtedy niečo výnimočné. Recept znel – Jedlo z ryže pre chorých aj pre zdravých. Zoberte ryžu ani tenkú, ani hrubú. Vhoďte ju do mlieka a varte. Osoľte podľa chuti, cukor pridajte tiež podľa chuti a vychladené podávajte,“ číta. Ak by si tmavovláska chcela uvariť napríklad elixír na večnú mladosť, má smolu. „Alchýmiu síce máme v knižnici, ale všetky receptúry sú napísané šifrovaným písmom.“

Nachádzajú sa tu aj vzácne prvotlače spred roka 1500.
Nachádzajú sa tu aj vzácne prvotlače spred roka 1500.
Zdroj: LUCIA LUKUŠOVÁ

Pýši sa prvotlačami

Katarína Slávičková mala k literatúre vždy blízko. Preto aj po vyše dvadsiatich rokoch chodí do práce s rovnakým nadšením. Považuje za dar, že si môže kedykoľvek zalistovať vo zväzkoch zo štrnásteho či sedemnásteho storočia. Počas leta tiež priestormi sprevádza turistov. Zvedavci chodia nielen zo Slovenska, ale aj zo zahraničia. Aby ich upútala hneď na úvod, vedie ich k vitríne, v ktorej sú uložené napríklad prvotlače. Ide o knihy vytlačené pred rokom 1500, čiže v prvých rokoch po vynájdení kníhtlače Johannom Gutenbergom. „Čím viac ich knižnica má, tým je renomovanejšia. My ich máme 55.“

Kniha, ktorú sama nezdvihne

Hoci východniarka spod Tatier sa medzi regálmi pohybuje dennodenne, ešte i po toľkých rokoch v knižnici objaví sem-tam novotu. Naposledy šlo o publikáciu, ktorá už stihla prejsť aj reštaurovaním. „Ide o najväčšiu a zároveň najťažšiu knihu, ktorú vôbec máme. Má dvanásť kíl. Sama ju ani nevládzem dvihnúť. Pochádza z roku 1474 a cirkev sa v nej sťažuje na aktuálnu situáciu v spoločnosti. Paradoxné je, že práve v tom čase stavali Chrám svätého Petra vo Vatikáne,“ podotýka s úsmevom.

Najväčšia a najťažšia kniha má dvanásť kíl a sama ju nevládze ani dvihnúť.
Najväčšia a najťažšia kniha má dvanásť kíl a sama ju nevládze ani dvihnúť.
Zdroj: LUCIA LUKUŠOVÁ