Som matka dvoch synov. Oboch som vychovávala rovnako, aspoň som sa o to snažila. No pri mojom mladšom synovi niekde niečo zlyhalo. Možno som zlyhala ja, neviem, ale od svojich trinástich rokov ide nesprávnou cestou.

Už vtedy sa nechal zlákať partiou na zlé chodníčky a nejako sa nedokáže vrátiť späť, a to má už tridsaťpäť. A ja netuším, čo s tým. Vždy dostal všetko, čo chcel. Možno práve to bola chyba. Snažili sme sa svojim deťom vychádzať v ústrety a dopriali sme im. Ale mladší syn sa už ako dieťa často nevrátil domov. Museli sme ho v noci hľadať a občas nám ho priviedla polícia. Čím bol starší, tým to bolo horšie. Jeho návyky, nálady, agresivita a, ako by som to nazvala, jeho potreby stále rástli. Prebdeli sme toľko nocí, splácali škody a dotovali jeho „užívanie“. Často sme sebe odtrhli od úst, aby on mal. Nikdy nebol vďačný. Až sme ho upýtali, aby šiel na liečenie.

Hoci ho podstúpil a po návrate nastúpil do práce, nevydržal v nej dlho. Z práce odišiel, lebo sa mu tam nepáčilo, a našiel si inú, ale ani tam nevydržal. Mesiac bol tu, mesiac tam. A pomedzi to nám stále nadával, ako to doma nenávidí, ako sa mu nepáči žiť na Slovensku.

Po návrate zo zahraničia sa nechcel Zamestnať, len si neustále pýtal peniaze, každého ponižoval a urážal.
 

Pritom práve on bol aj v zahraničí a dovoleniek mal viac ako celá rodina dokopy. Sama som ešte nikam nevycestovala, ale on precestoval svet za nás. Nič mu to nepomohlo, lebo ani tam dlho nevydržal a vôbec nechcel pracovať. Vždy sme mu nakoniec museli posielať peniaze, lebo to, čo si zarobil, prepil a predrogoval. Ešte aj na cestu domov sme mu posielali, ak sme chceli, aby sa vrátil.

A po jeho návrate sme boli všetci vystresovaní. Jeho prítomnosť nás rozladila, vedeli sme, že až teraz sa začnú problémy. Nemá prácu, ale peniaze bude potrebovať. Ak mu ich nedáme, začne nás urážať a ponižovať.

Ako matka som z toho zúfalá. Je to môj syn, stále ho budem mať rada, aj keď ma hnevá. Ale neviem, čo mám robiť. Na ulicu ho predsa nevyhodím, aj keď by si zaslúžil. Je hanbou rodiny. Pohŕda každým a má nábeh na schizofréniu. Občas máme pocit, že to nie je jeden človek, ale minimálne dvaja. Jeden deň je v pohode, tri dni v nepohode. Raz je agresívny, lebo má abstinenčné príznaky, ďalší deň užije drogy, tie na tretí deň ešte doznievajú. A potom sa to znovu opakuje.

Najhoršie sú noci, nemôžeme spať, jeho slovné útoky sa niekedy nedajú vydržať a jeho agresia je občas taká veľká, že voláme políciu. Neviem, či títo ľudia vnímajú to, čo robia, alebo im je už všetko jedno. Lebo on nás ozaj ničí. Jeho správanie je sebecké a arogantné a ničí tým aj seba.

Do normálnej spoločnosti a normálnych aktivít sa nechce zaradiť. Áno, mohli by sme sa pýtať, čo je vlastne normálne? Ale s istotou viem, že to, čo robí on, normálne nie je. Sme unavení z jeho depresívnych rečí, striedania nálad, kriku a vyvádzania a potom zase z ticha a plaču. A to všetko bez ohľadu na nás. Ignoruje, že máme povinnosti a sme unavení.

Nie darmo sa hovorí, že alkohol je metla ľudstva. Alebo zober loptu, nie drogy. Nevieme syna presvedčiť, aby pochopil, čo robí, a zmenil sa, ale stále mám nádej.

Eva

Čo my na to 

Je veľmi ťažké cítiť bezmocnosť matky, ktorá miluje svojho syna, ale nevie mu pomôcť. Keďže je jej syn dospelý, násilím ho nedokážu dostať k odborníkovi, odporúčame, aby samotná Eva a manžel šli k odborníkom. Pretože dnes existujú centrá, ktoré dokážu poradiť, ako sa správať k závislým ľuďom, a zároveň psychológ môže pomôcť lepšie poznať príčiny správania celej rodiny.