Skončili sa prázdniny a ja som nastúpila ako gymnazistka na gymnázium v Žiline.

Škola nevyzerala ako tie terajšie, nebola pekne vymaľovaná a zariadená novým nábytkom. Bola to staršia budova, a preto aj jej vzhľad pôsobil ošumelo. Dnešné deti by si to už ani nevedeli predstaviť. Boli tu staré lavice aj stoličky. Jednoducho, škola aj triedy v tom čase vyzerali celkom inak ako dnes.

V triede, do ktorej som vstúpila, už sedelo niekoľko študentov, a tak som si sadla do druhej lavice od okna, ktorá bola prázdna. Nikoho som nepoznala a bolo jasné, že som sa bála. Všetko bolo to pre mňa nové. Pozerala som sa zvedavo na dvere, ako prichádzajú ďalší noví spolužiaci. V strede triedy sedeli dve dievčatá, ktoré sa spolu rozprávali, bolo vidieť, že sa poznajú. Do triedy práve vstúpilo dievča v hnedožltých šatách. Nenápadné dievča s krátkymi hnedými vlasmi a krátkou ofinou. Už z jej chôdze bolo vidno, že je zakríknutá a nesmelá.

Pristúpila k jednej zo spolužiačok a spýtala sa, či si môže sadnúť. Jedna z nich jej odpovedala, že nie. Spýtala sa druhej, ale aj tá jej odpovedala, že nie. Potom prišla k mojej lavici a spýtala sa ma, či si ani tu nemôže sadnúť. Ja som jej hneď odpovedala: „A prečo by si si nemohla sadnúť, tá stolička vedľa mňa je predsa prázdna.“

Bolo vidno úľavu v jej očiach. Predstavili sme sa jedna druhej. A tak sa začalo naše veľké priateľstvo. To dievča sa volalo Jarka. A od začiatku sme si rozumeli.

Prišli prvé vstupné previerky. Začiatky, ako sa hovorí, bývajú ťažké – aj pre nás veru boli. Zo vstupných previerok sa hrnuli samé horšie známky. Ale Jarka bola už pri vstupných previerkach hviezdou. Čo previerka, to jednotka. Zrazu s ňou chcel sedieť každý v triede. Každému na to odpovedala iba jednou vetou. „Ak Evka povie, že si mám odsadnúť, tak to urobím.“ A tak sme spolu sedeli celé štyri roky a prežívali krásne a nezabudnuteľné študentské časy.

Na maturitnom vysvedčení mala jediná z triedy samé jednotky. Na konci štvrtého ročníka, keď sme sa na školskom dvore lúčili s vedením školy, sa pán riaditeľ vyjadril, že takú študentku na škole dlho nemal, a to riaditeľom je už dosť dlho. Po gymnáziu sme sa prihlásili na pedagogické školy.

Ja som po skončení vysokej pedagogickej školy pracovala ako učiteľka na základnej škole a ona po skončení filozofickej fakulty v Bratislave pracovala ako pani profesorka na gymnáziu, kde vyučovala anglický a ruský jazyk.

Nikdy by mi nenapadlo, že to nenápadné dievča v tých úbohých hnedožltých šatách, ktoré vstúpilo do triedy a všetci ho odmietli, bude po celé roky mojou najlepšou priateľkou, s ktorou sa môžem o všetkom porozprávať – či už o rodine, deťoch, skrátka o všetkom, čo prináša život. Som rada, že som nedala na prvý dojem. Doteraz som jej za všetko vďačná a mám ju rada.  

Eva

Čo my na to?

Priateľstvo je jedným z najkrajších vzťahov – niekedy ide o väčšie puto ako medzi partnermi či rodinou. Aj preto nás vždy poteší, ak dostaneme príbeh o nezlomnom priateľstve. Navyše si Evka Jarku nevybrala za zásluhy, keď sa už páčila všetkým, ale v čase, keď ju všetci odmietali, lebo ju hodnotili podľa výzoru. Také priateľstvo sa buduje aj samo. Našli k sebe cestu hneď na začiatku. Odmietnutie od druhých ju posunulo až k Eve.

Máte rovnako zaujímavý príbeh?
Aj vám sa prihodilo niečo, čo vás zaskočilo? Podeľte sa s nami o príbehy s nečakaným koncom na maile [email protected] Za uverejnený príspevok vám pošleme darček. Píšte na adresu, ktorú nájdete v tiráži a pripojte heslo: Nikdy by mi nenapadlo. Prosíme, zasielajte iba originálne príbehy, inak porušujete autorské práva a vystavujete sa finančnej pokute!