Neverila na veštenie, ale to, čo videla veštkyňa, sa jej dostalo pod kožu a všetko zmenilo

Tridsiatka na krku, rozchod, ktorý zanechal jazvy, a dlhoročný vzťah, ktorý sa skončil zradou. Bolelo to viac, než som si bola ochotná priznať. Láska pre mňa stratila význam, akoby sa všetky tie slová a vzťahy stali len prázdnou bublinou.

Potom mi jedného večera zavolala Lucia, moja nerozlučná priateľka, ktorá verí na osud, znamenia, vesmír a všetky tie veci, ktorým som sa z diaľky vyhýbala. „Sofi, dnes večer pôjdeme k veštkyni,“ oznámila mi direktívne, aby som nemohla cúvnuť.

„K veštkyni? Ty si sa zbláznila!“ vysmiala som sa jej. Ona však trvala na tom, že si užijeme zábavu, a chce, aby som prišla na iné myšlienky. Nakoniec som sa nechala presvedčiť.

Veštkyňa bola žena v rokoch, vyžaroval z nej pokoj a múdrosť. Nemala som chuť na dramatické predpovede o osude, láske a ani o ničom podobnom. Ale ona sa na mňa zadívala, akoby videla priamo do môjho vnútra. Ticho sa usmiala, položila karty pred seba a povedala: „Bolí ťa srdce, Sofia. Stratila si niekoho, kto bol pre teba dôležitý, no nebol to ten pravý.“

V tej chvíli ma zamrazilo. Ako to mohla vedieť? Predtým, než som stihla niečo povedať, pokračovala. „Neboj sa. Veľmi skoro stretneš muža, ktorý zmení tvoj život. Bude to len krátky okamih, keď sa vaše cesty pretnú. Ak tú chvíľu necháš prejsť, už ho nikdy neuvidíš,“ povedala.

Odchádzala som so zmiešanými pocitmi. Na jednej strane som jej neverila ani slovo, veď takéto veci sa nedejú. Na druhej strane mi jej slová zostali hlboko v mysli. Osudový muž? A ja ho mám stretnúť len raz? Veď to je absurdné. Snažila som sa na to zabudnúť a venovať sa bežným povinnostiam.

Lenže, ako to už býva, ten okamih prišiel. Bolo utorňajšie ráno, ponáhľala som sa na električku. Celý deň som mala naplnený stretnutiami a mala som v hlave iba prácu. Keď som dobiehala na zastávku, zrazu som sa zastavila. Predo mnou stál muž s knihou v ruke. Bol vysoký, tmavovlasý, s hlbokými očami, v ktorých sa zračila pokojná láskavosť. Oči sa nám stretli len na malú chvíľu, ale bolo to také silné, že som nedokázala pokračovať ďalej a nastúpiť na práve odchádzajúci spoj.

V tej chvíli som si spomenula na veštkyňu. Tento muž... To musí byť on. Srdce mi začalo silno biť a hoci som sa bála urobiť prvý krok, zrazu som mala pocit, že to jednoducho musím skúsiť. Usmiala som sa na neho a tichým hlasom sa spýtala, akú knihu číta.

Jeho pohľad sa rozžiaril. Začali sme sa rozprávať a bolo to úplne prirodzené, akoby sme sa poznali celý život. Prišla ďalšia električka, na ktorú chcel zase nastúpiť on, ale zaváhal, otočil sa ku mne a spýtal sa, či nemám čas na jednu kávu alebo čaj. A ja som rýchlo povedala áno.

Je to zvláštne, lásku som nehľadala, dokonca som sa jej bránila a napriek tomu Braňo, ako sa neznámy volal, mi od prvého momentu učaroval. Dnes prežívame tie najkrajšie chvíle a ja som začala trochu viac veriť na veštby.