Zázračná RUŽA: Už bola na vyhodenie, ale ODRAZU ožila... Má v tom prsty MŔTVA BABKA?

Mala som nádherné detstvo. Mama s otcom pochádzali z jednej dediny, a tak bola celá naša rodina prakticky stále pokope. Keď boli rodičia v práci, vždy som šla k jednej alebo druhej babke, prípadne ku krstnej, k tete Janke či Števke, skrátka, nikdy som nebola sama. V pubertálnom veku ma to však vždy najviac ťahalo k babke z maminej strany. Pripadala mi taká pokojná. Usmievala sa, dodávala mi odvahu, povzbudzovala ma... To som vtedy potrebovala. Snažila sa ma zapájať aj do prác v záhrade a záhradke. Starať sa o kvetinky pred domom, to sa ešte dalo, ale v zadnej záhrade sa mi nechcelo vytrhávať burinu z cibule či kukurice... „Bez práce, nie sú koláče,“ vravievala. Samozrejme, že nakoniec som sa premohla a priložila som ruku k dielu, no bolo to s odutou tvárou, ako to robí väčšina pubertiakov.

Keď sa blížila moja osemnástka, cítila som, že dozrievam aj vnútorne. Odrazu som si uvedomila, ako sa asi musela cítiť babka, keď som jej nechcela pomáhať, hoci ona by mi dala všetko na svete. Túžila som všetko napraviť, a tak som u nej bola denne a vždy som jej s dačím pomohla. No už s úsmevom. Náš vzťah sa vďaka tomu ešte viac prehĺbil a ja som sa preto začala báť, keď babka jedného dňa odrazu ochorela. Zo dňa na deň sa mi menila pred očami. „Babka, nauč ma, ako sa mám starať o kvietky, aby boli také krásne ako tie tvoje,“ poprosila som ju. Potešila sa a sľúbila mi, že každý deň mi prezradí dajaké tajomstvo úspešného kvitnutia kvetín. No svoj sľub nedodržala, teda, nemohla dodržať, pretože v noci zomrela. Bolesť, ktorú som cítila v srdci a duši, som považovala za najhoršiu na svete. Prvýkrát som prežívala niečo, čo zo mňa urobilo chodiacu múmiu. Plakala som dňom aj nocou... Mama ma tíšila, no ja som sa ako-tak otriasla až po roku od odchodu našej babky do večnosti.

Vo svojej izbe som si vystavila jej fotku a do okna som dala ružu. Starala som sa o ňu, no aj tak sa jej príliš nedarilo. Nevzdávala som sa. V jedno ráno som sa zobudila a bola úplne zvädnutá. Ponáhľala som sa na vyšetrenie k lekárovi a povedala som si, že ju vyhodím, až keď sa vrátim. Ale nestalo sa tak. Keď som totiž popoludní prišla domov, ruža bola ako z obrázka. Krásna, žiarivá a nebolo na nej vidieť ani len stopu po tom, že by ešte ráno bola na vyhodenie. Bola som šokovaná. Kto ju polial? Premýšľala som, pretože nikto nebol celé dopoludnie doma. Pod parapetnou doskou boli dokonca kvapky vody. „Mami, ty si zalievala kvet?“ „Nie,“ znela odpoveď. A tak doteraz neviem, kto sa o tú ružu postaral. Iba tuším, že to bola babka. V ten deň mala totiž výročie smrti a možno nás prišla „pozrieť“.