Eliškin príbeh: Prišla som o 9-ročného synčeka! Cestou zo školy ho zrazilo auto, svet sa zrútil

Odvtedy, ako sa náš svet obrátil naruby, prešli dva roky. Dva roky odvtedy, čo nám jedna nehoda vzala nášho milovaného syna Adamka.

Stále si ten deň pamätám, akoby to bolo včera. Bola zima, slnko sa pomaly skláňalo k horizontu, keď sa mal Adamko vrátiť zo školy. Dookola si predstavujem, ako zamyslene a unavene kráčal z nohy na nohu. Školu nemal rád a bral ju ako nutnosť. A zrazu z ničoho nič zaznel ostrý zvuk bŕzd a náraz.

Svet sa zastavil. V chladnej nemocničnej izbe nám oznámili, že to Adamko neprežil. Mal deväť rokov, jeho úsmev, smiech, dlhé spoločné rozhovory, naťahovanie sa, zlostenie a jeho sny, to všetko navždy zmizlo.

Bolesť bola ochromujúca. Zúfalstvo sa ma zmocnilo ako dravá šelma a v temnom náručí ma dusilo. Dlho som nedokázala pochopiť, čo sa vlastne stalo, nechcela som to prijať a nevidela som zmysel žiť ďalej, chcela som umrieť s ním. Potom som sa hnevala, na Boha aj na seba, že som si to nezariadila inak a nechodila s ním každý deň do školy a späť, hoci to skvelo zvládal, škola nebola od nášho domu ďaleko.

Nedokázala som ďalej žiť. Bez neho. Nevedela som sa zbaviť jeho vecí, nebola som schopná vojsť do jeho izby. Srdce bolo roztrhané na kusy nepredstaviteľnou bolesťou, ktorú neprajem zažiť  nikomu. Upadla som do depresie a predpísali mi tabletky.

Smútok som absolútne nezvládala a manželova prítomnosť ma vôbec nedokázala utešiť. Jeho zdôrazňovanie, že musíme žiť ďalej, ma nesmierne rozčuľovali. Začali sme sa hádať a asi som si svoje emócie vybíjala na ňom, on to nezvládal. Prestali sme sa rozprávať a načas sme akoby žili oddelene. Trvalo to mesiac či dva? Ani neviem… Možno aj pol roka. Uzatvorila som sa do seba, zatiaľ čo môj muž sa utiekal k alkoholu a k svojej rodine. Adamkova izba zostala prázdna, tichý svedok našej straty.

Po roku som bola schopná vnímať vonkajší svet a uvedomila som si, že jedna strata stačila, že nechcem prísť aj o manžela. Keď som urobila prvý krok k zmiereniu, videla som, ako sa mu uľavilo. A zrazu sme po roku mohli smútiť spoločne, plakať a rozprávať sa o tom. Bol to ako nový katalyzátor, postupne sme našej strate dávali zmysel. Krôčik za krôčikom sme sa k sebe začali vracať. Oživované spomienky nám syna nielen pripomínali, ale jeho pamiatku udržiavali živú.

Dnes, po dvoch rokoch vieme, že bolesť nikdy celkom nezmizne. Je to ťažké bremeno, ktoré budeme nosiť v srdci do konca života. Ale aj v tejto temnote sme našli svetlo.

Možno vďaka tomu budeme silnejší, súcitnejší a vďačnejší za každý jeden deň, ktorý je nám daný. Cítime, že nejakým spôsobom je stále s nami a lásku medzi nami vnímame oveľa silnejšie a magickejšie, rovnako ako vieme oceniť každodenný život. Ale s istotou viem povedať, že by som radšej toto všetko oželela, ak by som ho mala pri sebe. Žiadne ospravedlňujúce slová mi nedajú dostatočnú útechu.