Stratila sa v Tokiu a pomohol jej muž, ktorý ju hneď zaujal! No nečakala, že z toho bude...

Slnko sa pomaly skláňalo k horizontu a maľovalo oblohu do odtieňov ružovej a fialovej. Zastavila som sa na okraji rušnej ulice, aby som si vychutnala tú krásu, v tom som si uvedomila, že som sa stratila.

Ulice Tokia sa mi zliali do jednej chaotickej šachovnice z neznámych znakov a blikajúcich neónov. Mierne zúfalstvo ma zalialo, keď som si uvedomila, že neviem ani slovo po japonsky ani moja angličtina nie je perfektná. Ako sa dostanem späť do hotela?

Vtom som zbadala muža, ktorý sedel na lavičke a čítal knihu. Vyzeral ako miestny, tak som sa k nemu s nádejou odhodlala priblížiť.

„Dobrý deň,“ pozdravila som ho úsmevom. „Môžete mi, prosím, pomôcť?“ Dúfala som, že mojej lámanej angličtine bude rozumieť.

Muž zdvihol zrak prekvapene sa na mňa pozrel. „Dobrý deň,“ odpovedal čistou angličtinou. „Áno, samozrejme.“

Snažila som sa mu vysvetliť, že som sa stratila. Ukazovala som mu mapu gestikulovala som smerom k hotelu. Snažil sa mi odpovedať rôznymi gestami a mimickými výrazmi.

Nakoniec sa mu podarilo zistiť, čo chcem a s úsmevom mi nakreslil trasu späť do hotela. Poďakovala som mu a s úľavou som sa vydala na cestu.

Hlas môjho záchrancu, nádherné oči, dlhšie vlasy, elegancia vôňa mi neschádzali mysle. Tento nečakaný pomocník mi natoľko zaimponoval, že som si vravela, že ho musím ešte raz stretnúť. Preto som sa na druhý deň vybrala na rovnaké miesto.

Bolo naivné myslieť si, že bude sedieť na tej istej lavičke, pomyslela som si, keď som ho tam nenašla. Sklamane som odchádzala preč a pri východe z parku na inej lavičke sedel a čítal knihu. Je to vôbec možné?

Keď som k nemu pristúpila, opantal ma jeho úsmev, ktorý sa na jeho tvári hneď objavil, akoby na mňa čakal. Sadla som si vedľa neho a tentoraz sme sa rozprávali pomaly a trpezlivo, ja aj za pomoci prekladovej aplikácie.

Zistila som, že Akira je študent umenia a miluje maľovanie a knihy. Ukázal mi svoje skice a ja som mu s nadšením rozprávala o svojich cestách a zážitkoch.

Celé popoludnie sme strávili spolu, aj keď sme sa nie vždy úplne chápali. Ale to nič. V jeho očiach som videla iskru a v jeho letmom dotyku som cítila vzrušenie.

Áno, stretávali sme sa každý deň, kým som nemusela odletieť domov. Akira ma sprevádzal po Tokiu, ukazoval mi skryté zákutia a krásy mesta. Spoločne sme navštívili chrámy, parky a tradičné reštaurácie. A každým dňom sme si boli bližší.

Pri rozlúčke sme si nasľubovali hory-doly a asi ani jeden z nás tým rečiam úplne neveril.

Ale denne sme si písali volali. Až som sa rozhodla, že sa do Japonska vrátim.

Dnes je to rok, čo som sem priletela a zostala nastálo. Akira práve končí štúdium a plánujeme spoločné cestovanie po svete.

A neskôr si možno naplánujeme aj spoločný život.