Manžel ju s dvomi deťmi musel opustiť pre vojnu! Chcel ju vidieť len na hodinu a zaplatil za to

S manželom sme sa zosobášili veľmi mladí. Mali sme tesne po maturite. Boli sme spolužiaci na strednej škole, no iskra medzi nami preletela až na stužkovej slávnosti. Manžel Roman dosahoval v štúdiu výborné výsledky, no napriek tomu chcel nastúpiť do práce, a to príšernej. Chcel robiť montéra na elektrických stĺpoch. Zarazilo ma to, no podarilo sa mi ho prehovoriť, aby šiel študovať na vysokú školu.

Roman študoval bez problémov, narodili sa nám dve deti. Chodil aj na rôzne brigády, aby sme si prilepšili. Často bol s deťmi sám počas skúškového obdobia. No po piatich rokoch štúdia musel nastúpiť na základnú vojenskú službu.

Romanov odchod bol pre celú našu rodinku veľkým zásahom do života a zvyklostí všetkých jej členov. Roman dostal povolávací rozkaz až do Česka.Deťom sme až tesne pred jeho odchodom vysvetlili, že ocko nebude dlhší čas doma. Boli z toho veľmi smutné a aj si poplakali.

Prišiel deň odchodu. Všetci sme pri raňajkách ticho sedeli, každý sa ponoril do vlastných myšlienok a obával sa ockovho odchodu. Roman nás všetkých vyobjímal a odišiel. Stáli sme pri okne, so slzami v očiach sme mu mávali na rozlúčku, až sa stratil v nedohľadne.

No, život išiel ďalej, pomaly sme si zvykali. Ocinko mi písal každý deň, v piatok až dva listy, jeden na víkend. V jeden deň sme s deťmi sedeli pred televíziou, keď tu zrazu zašramotil kľúč vo dverách. Nikto tomu neveril, ale vo dverách stál náš ocinko. Vojenská rovnošata mu veľmi pristala. Srdečne sme sa zvítali, no vzápätí nás zarmútil, že prišiel len na hodinu, do kasárne sa musí vrátiť načas.

Rýchle som mu pobalila všetko, čo chladnička dala, deti sa ho všeličo pýtali a znova ten ťažký odchod... Zase slzy a plač. Obdivovala som ho a vážila som si, že precestoval takú dlhú cestu kvôli spoločnej hodine. Roman vravel, že z tejto hodiny bude na vojenčine čerpať silu aj tri mesiace.

No čo sa nestalo... Roman mal cestu naplánovanú pomaly na sekundu. No už po hodine cesty vlak zastal, ohlásili deväťdesiatminútové meškanie. Roman vedel, že bude mať poriadny problém. Mobilné telefóny vtedy neboli. Vystúpil kdesi v poli a pešo sa vybral do najbližšieho mesta. Bolo sychravo, všade samé blato, no cestu zvládol.

V mestečku bola našťastie autobusová stanica. Spoj našiel, ale len s dvomi prestupmi. Vedel, že bude meškať a čaká ho „basa“. Keď dorazil na miesto, službu mal našťastie jeho najlepší priateľ, ktorý zapísal, že prišiel načas.
Keď mi to neskôr napísal, ďakovala som všetkým anjelom, ktorí pri ňom stáli. Po nekonečnom roku sa nám ocinko vrátil domov.

Všetky krásne listy plné lásky som si odložila, lebo práve vďaka nim a našej láske a láske našich detí sme nachádzali v sebe silu a energiu, aby sme prekonali toto ťažké obdobie, ktoré vtedajšie časy so sebou prinášali.