Zaskočená vnučka: Odhalila rodinné tajomstvo o tragickej zakázanej láske! Vraj za smrť mohla...

Odjakživa som cítila, že v starom rodinnom dome na okraji dediny, kde bývala moja mlčanlivá babka, sa skrýva tajomstvo. Už ako malé dievčatko som vnímala zvláštne vibrácie, ktoré prestupovali hrubé múry, a šumeli v starých stromoch v záhrade. Tieto zvláštne pocity sa vo mne s pribúdajúcim vekom stupňovali.

Babička bola sčítaná, múdra, ale uzavretá žena, o svojej rodine rozprávala len veľmi málo. Jej odpovede na moje zvedavé otázky boli vždy skromné a neúplné, akoby sa bála niečo prezradiť. To len posilnilo moje presvedčenie, že sa v dome skrýva niečo temné a desivé.

Často som sa hrávala na pôjde, kde sa medzi prachom a pavučinami nachádzali zabudnuté truhlice a zažltnuté fotografie. Tieto relikvie minulosti vo mne vzbudzovali zmes zvedavosti a strachu. Dotýkala som sa ich s úctou a predstavovala som si príbehy, ktoré sa za nimi skrývali.

Roky plynuli a stala som sa dospelou ženou. Babička zomrela a s ňou aj nádej na odhalenie rodinného tajomstva. Nemala súrodencov, bola sama a dlho bola vdova. Mala iba moju mamu a tá zasa iba mňa. Dom som zdedila ja. Keď som sa ho po čase vybrala preskúmať, medzi zaprášenými krabicami a starými knihami, ktoré babka milovala, som narazila na zopár zošitov. Boli to babičkine zápisky, ktoré obsahovali akúsi zhutnenú históriu mojej prababičky.

Stránku po stránke som odhaľovala to, čo sa predo mnou celé roky skrývalo a čo som tak dobre cítila. Bol to jednoduchý príbeh zakázanej lásky. Prababička sa zaľúbila do chlapca z rodiny, ktorá bola s tou mojou v prudkom spore o pozemky. Svoju lásku dlho tajili, ale keď moja prababička otehotnela, museli s pravdou von. Ani jedna rodina nechcela pristúpiť na sobáš, ale oni trvali na svojom. Rodiny sa dušovali, že sa ich zrieknu. A jedného dňa našla svojho budúceho muža mŕtveho, vraj nešťastne spadol, udrel si hlavu a... V dedine sa však šuškala aj iná verzia, že rodina nevesty mu pomohla do hrobu.

Kým prababička umierala žiaľom, jeho rodina jej nedovolila prísť ani na pohreb, vnúča, ktoré sa jej narodilo, nikdy neprijali. Bola to moja babička, ktorá nakoniec vyrastala sama, len s mamou, ktorú odvrhla aj vlastná rodina. Síce ich nechali bývať pri sebe, ale akoby neexistovala. Na dieťa zostala sama, v hanbe ako slobodná matka.

S hrôzou a so smútkom som čítala o prababičkinom utrpení. Konečne som pochopila, prečo bolo v tomto dome toľko smútku a akejsi ťažoby. Moja babička celý život chránila pamiatku svojej matky a skrývala bolesť z rodinnej tragédie. Pravdepodobne len chcela zabudnúť a žiť pokojný život.

Cítila som, ako mi v krvi prúdi prababičkino odhodlanie pretĺcť sa životom aj sama. Vyvolalo to vo mne nesmiernu hrdosť a po hneve, smútku a slzách sa mi konečne uľavilo. Akoby som mohla príbeh toho domu uzavrieť.

Dnes túto chalúpku milujú moje deti i manžel a trávime tam často celé leto. Vďaka, babičky...