Som vášnivá hubárka. Milujem krásnu farebnú jeseň a prechádzky lesom. Teším sa z každého jedlého úlovku húb, ale aj z krásnych červených muchotrávok, ktoré sa vedia tak pyšne vypínať pod stromami.
Tak som sa vybrala na jednu zo svojich hubárskych prechádzok, Bol krásny deň, nehlásili dážď, svietilo slniečko. Autobusom som sa odviezla do dediny za mesto, odkiaľ som vyrazila do lesa.
Ako som si tak veselo zbierala a tešila sa z nájdených húb, zrazu sa obloha zatiahla. Premýšľala som, či sa vrátiť na autobusovú stanicu, odkiaľ mi o hodinku išiel autobus domov, alebo zariskujem a budem ešte pokračovať. Nakoniec som sa rozhodla, že ešte budem zbierať, veď chmáry sa možno rozoženú. Ale opak bol pravda.
Po nejakom čase sa strhol nesmierny lejak. S poloplným košíkom som bežala na autobus, ktorý mi ušiel pred nosom. Prefrčalo okolo mňa auto, ktoré sa v okamžiku otočilo späť. Trošku som sa zľakla. Pán, čo v ňom sedel, videl, ako mi autobus odišiel a asi mu bolo ľúto, keď ma videl takú premoknutú tam bezradne stáť.
Stočil volant smerom k lesu. Začala som vrieskať a trieskať ho s košíkom hlava-nehlava. Huby lietali kade-tade. Zastavil auto, dvere sa rozleteli a on utiekol k stromu...
Nebola som zvyknutá sadnúť si k niekomu cudziemu, tak som chvíľu váhala, potom som nasadla, lebo mi bolo zima. Viezli sme sa mlčky, čo medzi nami napätie len stupňovalo, necítila som sa dvakrát príjemne. A zrazu z jeho úst vyliezlo: „Už to nevydržím, musím...“ Stočil volant smerom k lesu. Začala som vrieskať a trieskať ho s košíkom hlava-nehlava. Huby lietali kade-tade. Zastavil auto, dvere sa rozleteli a on utiekol k stromu sa vycikať. Keď som si to uvedomila, čo som spravila, hanbila som sa.
Keď sa vrátil k autu, stál pri otvorených dverách, pozeral na mňa, na košík a pomliaždené huby v aute. Váhal, či má nastúpiť do vlastného auta, či na neho znovu nezaútočím. Usmiala som sa a začala upratovať, čo sa dalo. Zároveň ospravedlňovať za nedorozumenie a on v tom momente tiež. Po tom všetkom sme sa konečne začali normálne rozprávať.
Keď som vystupovala, určite videl aj smútok v mojej tvári, že som si zničila nazbierané huby, a tak ma pozval o týždeň znova na huby ako kompenzáciu. Povedala som áno. Veď prečo nie? Už som sa nebála. Bol to milý chlap.
Stretli sme sa, ako bolo dohodnuté, no nič sme nenašli. Zato mi s ním bolo príjemne a jemu so mnou asi tiež, lebo ako ďalšiu kompenzáciu za nenazbierané huby ma pozval do kina. Zase som súhlasila. No a po kine prišla káva a neskôr obed. Až sme si uvedomili, že vlastne spolu randíme.
Je to na neuverenie, ale svoju životnú lásku som stretla pod lesom a ešte mu aj naložila s košíkom po hlave. Po roku stretávania ma požiadal o ruku. Samozrejme, že som súhlasila. Som šťastne zamilovaná a myslím si, že som stretla najlepšieho muža pod slnkom. Chystáme svadbu a hľadáme si spoločné bývanie. Tak azda sa už nikdy nebudeme otĺkať s košíkom, len ho spolu plniť.
Napíšte nám aj vy svoj príbeh!
Ak aj vy máte zaujímavý príbeh, podeľte sa oň a napíšte nám na email [email protected] a my vám za uverejnený príbeh pošleme knižnú novinku. Tešíme sa!
