Čo všetko ĽUTUJÚ zomierajúci: Z tohto by sme sa mali poučiť...

Austrálska zdravotná sestra Bronnie Wareová, ktorá niekoľko rokov pracovala v oblasti paliatívnej starostlivosti a teda bola v bezprostrednej blízkosti tých, ktorým dýchala na krk smrť a nakoniec aj zomreli, spísala vo svojej knihe Päť najväčších ľútostí umierajúcich, to, čo odpovedali, keď sa ich pýtali na to, čo by, ak by to bolo možné, vo svojom živote urobili inak. Jej slová potvrdzuje aj Slovenka, ktorá pracuje v jednom z domovov dôchodcov v okrese Topoľčany – volajme ju Marcela, lebo nechce uviesť svoje pravé meno. K tým piatim ľútostiam od sestričky Bronnie však pridala ešte viac bodov. Čo teda ľudí, ktorí vedia, že hodiny ich života sa blížia ku koncu, najviac ľutujú?

V čase, keď boli plní síl, chceli zarobiť čo najviac peňazí, len aby sa mali dobre oni, ale hlavne ich deti. Naháňali sa od nevidím do nevidím a takmer vôbec neoddychovali. Dreli v práci, ktorá ich nebavila, vyciciavala z energie a ešte za ňu dostávali aj nízky plat. Boli z toho frustrovaní, nešťastní, a prenášali si tieto pocity aj domov, kde potom s nimi nebola vôbec reč. „Mali sme sa na to vykašľať a ísť robiť niečo iné,“ zhodli sa viacerí ľudia na smrteľnej posteli s tým, že pre prácu by sa, ak by znova mohli prežiť život, už nepretrhli.

Neustála zaneprázdnenosť nedovoľovali rodičom venovať sa svojím deťom dostatočne, alebo koľko by si zaslúžili. „Roky utiekli ako voda a odrazu boli dospelí a nepotrebovali ma,“ povedala opatrovateľke Marcele nejedna pani, ktorá neskôr vydýchla naposledy. Veľmi ľutovala, že svoje deti viac neobjímala a nehovorila im častejšie, ako ich ľúbi. A potom darmo čakala na to, že jej oni budú prejavovať city, keď po tom neskoršie zatúžila. „Nemali sa to od koho naučiť… Bola som chladná matka,“ povedala s plačom pani, ktorá je už pochovaná.

Trápenie – také ozajstné trápenie, nie je to, že doma nestíhate niečo urobiť, alebo že vám nesadli topánky alebo top, prípadne, že ste pribrali. To je ľuďom na smrteľnej posteli smiešne. „Za toľko blbostí som bola nervózna a uplakaná, že až! A pritom sa stačilo iba zhlboka nadýchnuť a vydýchnuť a povedať si: som živá a zdravá, to je najpodstatnejšie! A ísť sa prejsť… Zájsť za kamarátkou. Alebo sa iba tak vystaviť lúčom slnka.“ Aj toto odznelo z úst nejedného človeka na sklonku jeho života.

Veľa ľudí si až keď je naozaj zle, uvedomilo naplno, že rady odborníkov a lekárov o tom, ako sa strániť alkoholu, nefajčiť, neprejedať sa a ako si každý deň dopriať pohyb na vzduchu, neboli iba slová do vetra. „Nerobila som to. Bola som domased. A teraz, keď nemôžem, túžim pochodiť celý svet,“ vyznala sa nejedenkrát, dnes už nebohá pani Kamila, Marcele. Bola na vozíčku od 65 rokov. A pritom, keby pravidelne cvičila a schudla, mohla si život na vlastných nohách predĺžiť aj o desať rokov. No podcenila to a zľahčovala. A potom bolo už neskoro…

Väčšinou sa to riskovanie týkalo zmeny práce, ale tiež odchodu od partnera, s ktorým neboli šťastný. Zotrvávali vo vzťahoch a v zamestnaniach, ktoré im v určitých veciach dávali istotu, ale na duši cítili záťaž a nepokoj. Vedeli, že to nie je ono a mali by s tým niečo urobiť – odísť! Ale neurobili to. A tak mali do konca života v hlave výčitku a vraveli si: „Mala som to urobiť!“

Tých, ktorí už odišli z toho sveta trápilo aj to, že nemali „čisté“ medziľudské, ale aj rodinné vzťahy. Že boli pohnevaní s bratom, sestrou, švagrinou, že sa oduli na kamarátku… „Keď si teraz všetko premietnem v hlave, chcela som byť asi tá, ktorá chcela ukázať svoju hrdosť a nepodvoliť sa. Teraz si však myslím, že som ukázala skôr svoju hlúposť. Na čo je dobrý hnev, zvady, hádky? Vôbec na nič!“ dozvedala sa opatrovateľka Marcela od mnohých starých žien. Tie, podľa jej slov, tak veľmi túžili po zmierení s ľuďmi, s ktorými počas života nehovorili, že sa to ani nedá popísať. Niektorí tesne po zmiereniach zomreli, čakali, kým za nimi tí ľudia prídu, aby mohli odísť na večnom v pokoji.

Báli sa, čo bude, ak prídu o prácu. A tak zhŕňali peniaze na horšie časy! „A aké sú tie horšie časy? Tie sú len tieto – keď tu ležím sa smrteľnej posteli. A načo sú mi teraz tie peniaze na účte? No jedine tak pre dedičov. Ja som si ich vôbec neužila,“ priznala si svoju chybu pani Daniela, ktorá samu seba dokonca označila za lakomú aj na seba! Tvrdila, že mohla inak bývať, viac cestovať, kúpiť si krajšie veci, čítať knihy, mať skrátka viac zábavy v živote, ale ona radšej hádzala peniaze do „prasiatka“- aby bolo na tie horšie časy,“ dodala Marcela.

Nevyberali si oblečenie podľa toho, čo sa im páči, ale podľa toho, čo sa asi bude páčiť iným. Neukázali svoj talent, lebo sa hanbili pred inými. Nerozviedli sa, lebo sa hanbili. Vydali sa, lebo sa hanbili žiť ako slobodné matky. Vyštudovali školy, a pritom chceli byť cukrárkami – „ale veď cukrárka nie je dostatočný spoločenský status“ – vraveli si. Namiesto toho, aby si užívali daný moment, situáciu, chvíľu, mysleli na to, aby nedávali príliš najavo emócie, lebo veď čo by si iní o nich pomysleli…

- že sa nevydali z lásky, ale z rozumu
- že sa smiali na iných, ako vyzerajú
- že si viac nespievali nahlas
- že sa častejšie nestretávali s rodinou
- že sa nesnažili splniť si sny, ale vzdali to bez boja
- že nemali viac sebavedomia
- že sa báli povedať svoj názor
- že od seba odstrkovali ľudí, ktorí ich mali radi
- že sa snažili zapáčiť tým, ktorí ich nemali radi
- že klamali ľuďom, ktorí boli úprimní
- že si viac nevážili manželku/manžela
- že stále len upratovali
- že neboli viac ocenení
- že…