Čo si vytrpela v zotavovni, si nesie so sebou dodnes! Pozor, kam deti posielate cez prázdniny

Mala som deväť rokov, bola som chorľavá a veľmi chudá, a tak mi doktorka odporučila pobyt v detskej zotavovni. Často ma bolel žalúdok a babka mi dávala ako liek trochu alpy s cukrom. Vtedy sa mi uľavilo, ale začala som byť od toho závislá.

Keď sme s mamou čakali na autobus, ktorý nás mal dopraviť do zotavovne, bolo mi strašne zle. Poprosila som ju, aby sme sa vrátili, no ona ma upokojovala, že mi tam bude dobre.

V izbe som bola s dvomi dievčatami, ktoré boli sesternice. Vôbec si ma nevšímali, uťahovali si zo mňa, boli protivné, skákali po posteliach a nahlas sa smiali, z čoho som bola veľmi nervózna a chcela som ísť domov.

Ešte aj v jedálni som sedela pri stole s malými deťmi. Nemala som žiadnu kamarátku, bola som osamelá, nešťastná a potajomky som popíjala alpu. V záhrade som sa sama prechádzala, či posedávala na lavičke. Nemohla som sa dočkať maminej návštevy.

Keď ma prišla pozrieť mama so strýkom, spustila som ukrutný plač, že tu už nevydržím. Dúfala som, že ma zoberú domov, no mama išla za riaditeľkou zotavovne a tá mi prisľúbila, že ma preložia do inej izby.

Na druhý deň som sa presťahovala k dvom dievčatám, ktoré boli milé a kamarátske. Staršia Katka bola veselá, rozumná a zažili sme nakoniec aj nejakú tú zábavu. Bola dosť obézna, čo ju veľmi trápilo. Sľúbili sme si, že si budeme písať aj po skončení pobytu.

Katka mi často písala, ako sa jej niektoré deti pre jej nadváhu posmievajú. V podstate ju šikanovali, ale vtedy sa o tom nehovorilo. Inokedy sa sťažovala, že ešte viac pribrala. Písala som jej, aby vyskúšala zdravšiu stravu, nech sa ide pobicyklovať alebo si trochu zaplávať. Ona to všetko vedela, len sa to ťažko dodržiavalo.

Jedného dňa mi napísala, že jej zistili cukrovku, diabetes typu jeden. Bola nešťastná, hodnoty inzulínu boli zlé. Žiť s touto chorobou nebolo jednoduché. Po čase sa jej zdravotný stav zmenil tak, že začala nekontrolovateľne chudnúť. Zmenila sa na nepoznanie. Mala síce radosť, že už nie je bacuľka, ale nebolo to zdravé, navyše to bol dočasný stav, lebo váha išla zase hore.

Katka sa takto trápila celú mladosť a pravdepodobne celý život. Písali sme si čoraz menej, až sme sa odmlčali. Často na ňu myslím, lebo mi spríjemnila pobyt na mieste, ktoré ma robilo nešťastnou.

Ja som sa zo svojej bolesti brucha, ktoré boli spôsobené úzkosťou, zotavila a do detských táborov som už chodila iba vo dvojici, s kamarátkou, a alpu som po­užívala už len na masáž.

Ak svoje deti často niekam „posielate“, skúste vnímať, či to dieťa chce alebo nie. Mnohé prežívajú traumu z neznáma a rodičia o tom ani nevedia. Deti sú rôzne. Niektoré sú citlivejšie, iné odolnejšie.

Ale nie všetky dokážu prejaviť pocity a nie vždy si rodičia nájdu čas na pokojný rozhovor, pochopenie, povzbudenie či vyriešenie ich naoko jednoduchých problémov, starostí či nejasností.