Milovali sa, aj dočkali dieťaťa! V 7. mesiaci otvorila mužov mobil a skoro potratila, čo videla

Tehotenstvo prebiehalo bez problémov. Martin ma podporoval, chodil so mnou k lekárom, kupovali sme všetko potrebné. Bol láskavý a pozorný, ako vždy.

Jedného dňa, keď som bola v siedmom mesiaci tehotenstva, ma prepadol čudný pocit. Martin bol v poslednom čase čoraz viac pracovne zaneprázdnený. Hovoril o nejakom projekte, ale celé to bolo nejaké zahmlené.

Jedného večera sa dieťa tak hýbalo, že som nemohla zaspať. Martin ešte nebol doma. Keď sa konečne vrátil, bolo už po polnoci. Povedal mi, že mal stretnutie s klientom, ktoré sa pretiahlo. Začala som pochybovať. Martin sa osprchoval a šiel si ľahnúť.

Rozhodla som sa urobiť niečo, čo som nikdy pred tým neurobila – skontrolovala som jeho telefón. Mal ho položený na nočnom stolíku vedľa postele, takže som ho potichu zobrala a odišla do obývačky.

Telefón bol uzamknutý, ale heslo som poznala. Našla som správu od kolegyne. „Teším sa na zajtrajšok, milujem ťa,“ písala ona. A Martin jej odpovedal: „Aj ja teba, nemôžem sa dočkať.“

V tej chvíli sa mi zrútil svet. Triasli sa mi ruky a telefón mi z nich takmer vypadol. Chvíľu som len sedela a pozerala na obrazovku, neschopná uveriť tomu, čo vidím.

Keď som sa trochu spamätala, prečítala som si všetky ich správy. Nebolo ich veľa, ale aj tých pár stačilo na to, aby som pochopila, že je to plnohodnotná aféra, ktorá trvala už niekoľko mesiacov.

Vrátila som sa do spálne a ľahla si vedľa neho. Ležal tam, pokojne spal, akoby sa nič nestalo. Ako mi to mohol urobiť, keď som nosila jeho dieťa? Cítila som sa zranená, ponížená, oklamaná. V tej chvíli som nevedela, čo mám robiť.

Nasledujúce dni boli ako v hmle. Chodila som do práce, ale vnútri som bola úplne rozbitá. Nedokázala som mu povedať, že o nevere viem. Po týždni som to už nevydržala a priamo som sa ho spýtala.

Najprv zapieral. Hovoril, že som paranoidná, že sa nič nedeje. Ale keď pochopil, že to viem, priznal sa, že s ňou má vzťah, že ho to mrzí, ale nevie, čo má robiť.

Plač, ktorý som v sebe držala celý ten čas, konečne vyšiel na povrch. Vykričala som mu, že mi zničil život a všetko, na čom sme pracovali. Ako mohol byť taký bezohľadný?

Martin na to nemal odpoveď. Povedal, že ma stále miluje, ale že s ňou je to niečo iné, že je zmätený. Nemohla som tomu uveriť.

Odišiel na pár dní k rodičom, aby som mala čas premyslieť si, čo ďalej. Cítila som sa osamelá, zničená, zúfalá. Mala som pocit, že som zlyhala ako manželka, žena aj ako budúca matka. Ako som mohla vychovávať dieťa, keď som nevedela, čo so svojím životom?

Po niekoľkých dňoch som sa rozhodla. Nemohla som žiť v takom manželstve. Podala som žiadosť o rozvod a Martin sa odsťahoval. Každý deň som bojovala s pocitmi viny, s otázkami, či som mohla niečo urobiť inak.

Až keď sa narodila dcérka, našla som silu pokračovať ďalej. Lebo život sa nekončí neverou ani rozpadom manželstva...

Ako sa vraví, čo nás nezabije, to nás posilní. Mnohé skúsenosti sú bolestivé, musíme nanovo prehodnotiť život a začať akoby od začiatku. Nie je to ľahké, ale ak to zvládneme, stávame sa posilnenými o skúsenosť, niečo sa naučíme a posunieme sa vpred. Zvlášť vtedy, keď sa všetko rúca a my máme pocit, že už nikdy nič nebude dobre, sa nakoniec niečo nájde, z čoho môžeme mať znovu radosť a prežiť zmysluplný život.