Na veci sa snažím pozerať vždy z tej lepšej strany, čo sa odráža aj v mojich článkoch. Preto príbehy plné ľudskosti, inšpiratívne ženy a veci medzi nebom a zemou, sú moja parketa. Vyspovedala som množstvo žien a mužov v Rozhovoroch nielen pre ženy naživo na našom Instagrame @novycasprezeny, ktoré si stále môžete pozrieť. Napísala som jednu knihu Vyvolený a Eva a pracujem na ďalšej. Rada posúvam veci dopredu, preto všetko nové vítam s otvorenou náručou.

Ivana Adamcová

Po narodení ma rodičia nedali pokrstiť. Veľmi smutná bola z toho moja babka, ktorá sa denne modlila a často chodievala do kostola. Bolo to ešte za socializmu, v škole sa nevyučovalo náboženstvo, tak ma babka neskôr zapísala na náuku vo farnosti. Chodila som tam asi rok, potom som to odmietala. Žiadna z mojich kamarátok také niečo neabsolvovala a rodičia ma k viere neviedli. No môžem povedať, že mi to občas chýbalo.

Vydávala som sa mladá, sobáš sme mali na úrade. Čoskoro sa nám narodili dve deti. Babka bola zase nešťastná, že pravnúčatá nie sú pokrstené.

Deti vyrástli, v škole si už mohli vybrať medzi etikou a náboženskou výchovou. Rozhodli sme sa pre náboženstvo. Nech deti získajú vedomosti a nech sú skutočne odborne poučené o viere a cirkvi. Nech si urobia vlastný názor, rozšíria obzory a potom sa samy rozhodnú, či chcú chodiť na omše a žiť vo viere. S manželom sme sa rozhodli ich voľbu akceptovať.

Keď mali deti deväť a desať rokov, všetci spolužiaci z náboženstva sa chystali na prvé sväté prijímanie. To však nebolo možné bez krstu. Krstu zase predchádzala sviatosť manželstva v kostole.

S man­­že­lom sme začali chodiť na predmanželskú prípravu, potom sme sa zosobášili v kostole a zároveň aj deti prijali sviatosť krstu. Dcérke sme kúpili krásne biele dlhé šaty, korunku na hlave mala ako princezná. Syn v novom obleku bol veľký krásavec. Všetky babky aj prababky boli šťastné, dobré jedlo a krásna torta nesmeli chýbať. Bolo to presne desať rokov, čo sme si s manželom prvýkrát povedali áno ešte na úrade. Náš manželský sľub bol teda obnovený.

Deti sa zúčastnili na krásnom obrade prvého svätého prijímania, no náboženstvo ich nepriťahovalo, ako som predpokladala, ani nechceli chodiť do kostola. Nič som im však nevnucovala.

Ja s manželom sme mali čisté svedomie, že sme im dali možnosť slobodne sa rozhodnúť, aký bude ich postoj ku kresťanstvu a k cirkvi a ako chcú ďalej žiť. Pre birmovanie sa už nerozhodli. Takže v nedeľu chodievam do kostola sama.

V týchto časoch sa veľa ľudí sobáši v kostole, naše deti nebudú mať také problémy, ako sme mali my, ak sa rozhodnú pre cirkevný sobáš. Je možné, že naše vnúčatá budú mať na všetko úplne iný názor a celé naše úsilie bude nakoniec aj patrične ocenené.

Na omše a obrady chodíme spolu celá rodina aspoň cez sviatky, keď v kostoloch panuje krásna až neskutočná atmosféra. Človek pookreje, zastaví sa na chvíľu a odchádza plný nových názorov, zážitkov a energie.

Dnes má, našťastie, každý možnosť slobodne prejavovať svoju vieru a názory, nie ako za totality, keď mnohí chodili do kostola so strachom, že prídu napríklad o prácu na vyšších postoch. Vážme si teda túto krehkú vymoženosť, ktorá v časoch minulých dlho čakala na svoje znovuzrodenie. 