Neskutočný príbeh: Dá sa zabehnúť KOŠICKÝ MARATÓN BEZ NOHY? Slza vám vypadne, keď sa začítate

Môj prvý maratón! Celých 42,195 kilometra vo dvojici. Bol to silný zážitok! Nielen bežecký, ale aj plný emócií.
Keď som povedala áno, nevedela som, že nešťastne spadnem a zlomím si chrbticu. K tomu úraz v práci, keď som zdvihla ťažkú vec. Vyskočené platničky, zaseknutý nerv, neskutočné bolesti, smútok, hnev, frustrácia. Ale stále som bola rozhodnutá, že to nevzdám. Veľmi som chcela bežať a byť po boku Maroška, ktorý je nielen môj skvelý priateľ, ale aj veľká osobnosť! Jeho heslo je: „Nikdy sa nevzdávaj!“ Tak som to nevzdala a snažila sa byť čo najskôr v poriadku.

Verila som svojej hlave, viem, že tá ma nesklame. Ak niečo chcem, tvrdobojujem. Len som sa bála, čo na to povie moje telo. A hlavne keby som bežala len za seba, to by som zvládla. Ale byť oporou niekomu druhému, pomôcť mu splniť si sen, to je už o zodpovednosti za dvoch a aj obavy som cítila za dvoch. No nechcela som si pripustiť, že by sa nám to nepodarilo. Keď mi to lekári dovolili, viac som neváhala.

Prvá polovica maratónu bola neskutočná, nad naše predstavy. Tempo, nálada i energia boli úžasné. Mne sa až tlačili slzy do očí. Ľudia povzbudzovali, tlieskali a keď zbadali Maroša, koridor plný pokrikov a potlesku ešte zosilnel. Mojou úlohou bolo neustále rozprávať, takže chlap, ktorý vydrží viac ako 42 kilometrov bežať s jednou nohou a k tomu počúvať, ako vedľa neho stále rapoce žena, si zaslúži nielen jednu medailu.

K občerstveniu som bežala ako prvá, aby som sa dala do poriadku najskôr ja, potom Maroš. Namasírovala som ho, doplnil tekutiny, zobrali sme „cukor“ na cestu, aby sme to vydržali. Našťastie moje telo i hlava išli na plné obrátky bez krízy. Nestíhala som vnímať seba, lebo som mala väčšiu potrebu strážiť Maroša.

Druhá polovica maratónu bola náročnejšia, priznám sa, že som sa bála, aby sa nič zlé nestalo. Sprevádzali nás zdravotníci i policajti, takže som v nich mala veľkú oporu. Kontrolovali nás, či niečo nepotrebujeme. Videla som, že Maroš bojuje, masírovali sme častejšie ruky i nohu. Posledných desať kilometrov som sa už snažila pritiahnuť cieľovú čiaru očami. Bolo to šialené, náročné a zároveň nádherné! Keď sme dobehli a na jeho poctu sa ozvali majáky, konečne som mohla pustiť slzy radosti, šťastia i úľavy, že sme zdraví v cieli. Keď som videla, ako víťazoslávne zo­dvihol barly, bolo to neuveriteľne silné. Bola som vďačná a hrdá zároveň.

Či by som šla do toho znovu? Kde je vôľa, tam je cesta. „Víťazstvo nemá nič spoločné so súťažením. Víťazstvo je o boji, úsilí, optimizme a o tom, že sa nikdy, nikdy nevzdávaj! Bojovali sme, zvíťazili sme! Nad sebou.“ Maroš bol neskutočný! Bolo mi veľkou cťou bežať po jeho boku. Nech nám zdravie praje, my si už cestu nájdeme. Ak niekto dnes hovorí, to sa nedá, to nezvládneš, my počujeme iba bla, bla, bla...

Čo k takému úžasnému príbehu napísať? Hádam len to, že veľmi obdivujeme každého, kto prekonáva sám seba, a tým je inšpiráciou aj pre druhých. Tiež nám Anička a Maroš ukazujú, že neexistujú vonkajšie prekážky, iba tie v našej hlave. Ak sa popasujeme s tými, zvládneme čokoľvek. Odmenou je potom väčšia viera v naše schopnosti, radosť z toho, že sme to nevzdali, hrdosť a väčšia zmysluplnosť života.