Skutočný príbeh: Samota vie poriadne bolieť! Ale stať sa bezdomovcom, aby ste mali spoločnosť?!

Bývam na krásnom veľkom sídlisku plnom stromov, zelene a kvetov. Na jednej lavičke celé dni vysedávajú a popíjajú ľudia bez domova a rôzni podivíni.

Jeden z nich, Rudo, ma vždy pozdraví, popraje pekný deň alebo mi polichotí. Niekedy vstane a podá mi ruku. Nie je mi to príjemné, ale čo už s ním?

Mám psíka, často sa prechádzame po parku a Rudo to komentuje, že sa stále vídame. „Veď tu bývam, nemôžem za to, že tu sedávate od svitu do mrku,“ zasmejem sa.

Raz sme sa stretli na inom mieste, Rudo bol sám. Povypytovala som sa ho, prečo zostal na ulici. Bol vždy čisto oblečený, oholený a ostrihaný. Smutne mi odvetil, že nie je bezdomovec, má neďaleko byt, v ktorom môže dožiť. Celé dni je však celkom sám a samota bolí.

Rudo zamlada, napriek svojmu zlému zdravotnému stavu, celé roky pracoval na zmeny vo veľkej fabrike. Je vdovec, má tri dcéry. Dve nevlastné zo ženinho prvého manželstva, jednu svoju Katku. Rudova žena bola majiteľka bytu a dala ho napísať na svoje dcéry a hoci Rudo doň investoval veľa peňazí, nemal naň nárok. Pritom jeho ženu doopatrovala Katka a aj ju pochovala a dcéry sa ani neukázali. Ešte šťastie, že mal Rudo v závete priznané právo v byte dožiť.

„A prečo stále sedíte a opíjate sa s bezdomovcami?“ čudujem sa. Odpovedal jednoducho, že doma nemá čo robiť. A rozpovedal mi celý príbeh.

Jeho rodičia v mladosti stavali dom, chcel im pomôcť, no spadol zo strechy a zranil si chrbticu. Museli ho operovať, celú mu ju nejako polátali, mal veľké bolesti, nanovo sa musel učiť aj chodiť. Bolo to strašné obdobie. Rodičia dom nedostavali, predali ho a nakoniec aj byt. Rudovi nedali ani halier. Dlho ani nevedel, kde bývajú. Takže nemal nič, najhoršie bolo, že prišiel o zdravie.

Priznali mu len malý invalidný dôchodok. Potĺkal sa kade-tade. V zime to bolo veľmi náročné.

Teraz, keď okolo toho domu prechádza, má slzy v očiach. Raz tak pred ním postával, keď sa pri ňom pristavil majiteľ s otázkou, či niekoho hľadá. Rudo mu opísal svoj vzťah k domu. Majiteľ ho so záujmom vypočul a navyše ho pozval dnu, ponúkol mu kávu a povodil ho po dome. Rudo smutne nazrel do detskej izby, ktorá mala byť jeho. Nebolo mu však súdené v nej bývať.

A tak Rudo zapadol do partie opilcov. Keď mala prísť dcérka Katka, vždy všetko upratal, dal sa do poriadku, zdržal sa alkoholu a hral, že je úplne v pohode. Neviem, či mu to Katka verí, no rozhodne platí, čo oči nevidia, to srdce nebolí.

A niekedy mi napadne, že Rudo je vlastne spokojný. Má plno kamarátov, má sa s kým porozprávať a jeho letným sídlom sa stala lavička v parku. Samota nie je dobrá pre nikoho. Niekto ju znáša lepšie, iný horšie. ■Táňa

Často máme tendenciu vyčítať druhým, že sú málo aktívni, žijú príliš pasívne, nesnažia sa zlepšiť svoj život, zvlášť, ak vidíme, ako sa niekto trápi alebo len tak prežíva zo dňa na deň. No príbeh za takým správaním je komplikovaný a dáva nám tušiť, že človek je oslabený a nie je ľahké čokoľvek zmeniť. Niekedy to bez pomoci nejde a ľudia občas o takú pomoc ani nestoja. Vtedy sa dá urobiť len málo.

Napíšte nám svoj príbeh alebo ak taký poznáte na novycasprezeny@novycasprezeny.sk a my uverejnené príbehy odmeníme knižnými novinkami! Ďakujeme, že tvoríte obsah spolu s nami a pomáhate či inšpirujete tým druhých!