Mrazivý príbeh: Mladá rodinka sa nasťahovala do domu, ktorý postavili na mieste BEZ ODPOČINKU!

Mladá rodina túžila po novom začiatku. Unavení z ruchu veľkomesta a každodenného zhonu sa rozhodli kúpiť dom na samote na strednom Slovensku. Po dlhom hľadaní im do oka padol starý kamenný dom ukrytý medzi hustým lesom pri malej dedinke. Presne podľa ich predstáv. Dom stál na opustenej lúke obkolesenej borovicami a pôsobil pokojne. Ako raj na zemi. Kúpna cena bola až prekvapivo nízka, čo pripisovali vzdialenosti od civilizácie a dlhému obdobiu, počas ktorého dom nemal majiteľov.

Už pri prvej návšteve ich privítal miestny starší pán s pochmúrnym pohľadom, ktorý bol poverený odovzdať im kľúče. „Veru, tento dom je už roky prázdny,“ zamrmlal, keď im podával kľúče. „Niet sa čomu čudovať, ale veď na to prídete! Nech vás Boh ochraňuje,“ dodal poslednú vetu pošepky, viac pre seba ako pre nich. Jeho slová, pripisujúc ich starobe a povahe, ignorovali. Na povery neverili a vedeli, že v týchto zapadnutých dedinkách sú stále súčasťou života.

Hneď prvú noc v dome cítila Lucia čosi znepokojujúce. Nedarilo sa jej zaspať a v tichu noci počula vzdialené kroky. Myslela si, že sú to zvieratá, ktoré sa túlajú okolo domu. No ráno našla na prahu dverí malé, neznáme stopy. Pripomínali detské, no žiadne dieťa v okolí nebývalo, vlastne v okolí nebýval nikto.

Bavili sa o tom s manželom Filipom, no bolo to také nepravdepodobné, že by tam niekto prišiel, že sa rozhodli tomu nevenovať pozornosť a pokračovali v upratovaní domu. Postupne si domček prispôsobovali svojim predstavám. Sťahovacie auto im priviezlo nábytok a tešili sa, že si naplno užijú pokoj, prírodu a samotu. Bolo leto, dcérka Emka mala prázdniny a spoločne si mohli poriadne oddýchnuť.

No nasledujúce týždne sa začalo diať čosi, čo už nemohli prehliadať. Veci v dome akoby sa samy od seba premiestňovali, dokonca celé kusy nábytku boli na inom mieste, ako ich zanechali. V kuchyni sa objavovali zvláštne tiene, ktoré nemali žiadny zdroj svetla. Najprv si mysleli, že ide o problémy so starou elektroinštaláciou alebo že majú nezvaných hostí. No ich päťročná dcéra Emka, ktorá bola v dome najpokojnejšia, začala hovoriť o „priateľovi“. Najprv si mysleli, že je normálne, keďže je jedináčik, že si na samote vymyslela kamaráta. Koľko detí má imaginárneho kamaráta? No raz večer sa opýtala: „Mami, prečo tá teta, čo býva na pôjde, nemôže ísť domov?“ Vtedy im krv v žilách stuhla. Povedali si, že zrejme mala zlý sen.

Keď Lucia neskôr prechádzala okolo starej komory, všimla si, že dvere, ktoré boli predtým zamknuté, sú dokorán. Zvnútra zavanul studený vietor, hoci boli všetky okná zavreté. Filip sa rozhodol, že sa do komory pôjde pozrieť, a to, čo našiel, ho šokovalo. V zadnej časti miestnosti, medzi hromadou prachu a pavučín, našiel starý denník. Stránky boli písané drobným rukopisom a niektoré slová boli rozmazané od sĺz. Denník patril žene menom Mária, ktorá v dome žila v 19. storočí.

Z denníka vyplývalo, že dom postavil jej manžel zeman ako dar pre svoju mladú nevestu. No onedlho po svadbe začalo v dome miznúť služobníctvo a Mária trpela podivnými záchvatmi, počas ktorých ju podľa jej zápiskov „niečo viedlo na pôjd“. Spomínala v denníku, že každú noc počula kroky a tichý smiech. Nakoniec sa aj jej manžel záhadne stratil a nik ho už viac nevidel. Napriek tomu zostala v dome sama. To už zaujalo aj našu dvojicu, a tak sa v dedine začali zaujímať o pôvod domu, kto tam býval a čo sa stalo. Ľudia, aj keď sa zdráhali, predsa si niektorí spomenuli napríklad na to, že túto mladú ženu krátko po manželovom zmiznutí našli mŕtvu na pôjde. Šepkalo sa, že ju niekto udusil vlastnými rukami.

Členovia mladej rodiny boli z denníka aj z rečí, o ktorých sa dopočuli, vystrašení, no ešte viac ich znepokojilo, keď sa podobné udalosti začali diať aj im. Každú noc v dome počuli hlasy, náreky a šepoty, ktoré sa šírili tmavými chodbami. Emka tvrdila, že vidí tetu, ktorá ju volá, aby išla za ňou na pôjd. Jedného večera, keď sa ich pes z ničoho nič rozštekal a začal hrýzť do vzduchu, Emka sa rozplakala a kričala: „Nechaj nás na pokoji, nechaj nás ísť preč!“ Zvieracie inštinkty psa manželov presvedčili, že už nejde len o výplody detskej fantázie.

Posledným klincom do rakvy bol incident, ktorý sa odohral v jednu chladnú jesennú noc. Lucia sa prebudila na to, že nemôže dýchať. Na hrudi cítila ťažobu a v tme spálne videla tieň, ktorý sa k nej skláňal. Vyslovil jej meno, no hlas nepatril nikomu z rodiny. Keď sa jej konečne podarilo zapáliť nočnú lampu, tieň sa rozplynul a v miestnosti zavládlo ticho. Lucia už nemohla viac čakať a presvedčila Filipa, aby z domu odišli. Veľmi ju to vystrašilo a nemyslela si, že to bola nočná mora. Nikdy predtým sa jej to nestalo.

Nasledujúce týždne strávili u príbuzných v meste, zatiaľ čo realitná kancelária hľadala nového kupca. Zároveň sa pokúsili nájsť viac informácií o histórii domu. Zistili, že pôvodne bol postavený na mieste, ktoré miestni volali